Apokalypsa zodpovednosti …

… a Rusko nie je Putin. Tieto slová som uviedol v mojich blogoch ako reakciu na vznikajúci konflikt na východe Ukrajiny pred ôsmimi rokmi, keď separatisti prešlo od verbálnych protestov za uznanie odštiepeneckých republík Luhansko a Donecko aj k ozbrojeným útokom na dovtedajšiu ukrajinskú vládu as jej ozbrojené sily. Keďže tento konflikt bol vtedy ako cez kopirák v podobenstve s úsilím Hitlera o zabratie Sudet, ako demokrat som to vtedy odsudzoval. Postupom času a hlavne po prijímaní ruských pasov rusky hovoriaceho obyvateľstva týchto dvoch republikách som pochopil, že snaha separatistov má podporu Kremľa a vlastne sa týmto aktom uskutočnil aj plebiscit. To som vtedy bral v úvahu a vlastne som takéto snahy vo svojich blogoch aj podporoval. V dobe, keď uznal Kremeľ tieto dve republiky som sa stále domnieval, že sa to všetko udeje mierovou cestou a aj keď by Putin vyslal ruské vojská do týchto dvoch republík, bola by to akási mierová misia. Vytriezvel som však, keď som ráno vo štvrtok minulého týždňa zistil, že sa ruské vojská vylodili pri Odese a začali vstupovať na územie Ukrajiny aj zo severu. Utešuje ma iba tá skutočnosť, že tak ako ja rozmýšľali aj mnohé iné osobnosti a štátnici, aj ich šokovalo to, ako sa Rusi násilým pustili do takejto neľútostnej a doslova morbídnej agresie. Takmer celý svet sa postupne protestami postavil na stranu napadnutej Ukrajiny a silne ju v medziach možností podporuje. Na Ukrajine sa umiera na oboch bojujúcich stranách, umierajú aj civilisti a dokonca aj deti a to je skutočne zarmucujúce. Nech je tak alebo onak, či už Putin hodlá naplniť svoje sny o Sovietskom zväze alebo aj nie, Ukrajina krváca a je zatiaľ v tomto z jej strany nevyvolanom ozbrojenom konflikte zatiaľ osamotená, avšak silne odhodlaná brániť každučkú piaď svojej zeme. A v takomto prípade ma nezaujímajú žiadne konšpirácie, keď sa ruské vojská chovajú ako agresori a okupanti, ktorí sa nezastavia pred ničím, čoho svedkami sme denno denne konfrontovaní na TV obrazovkách. V noci zobrali Rusi útokom záporožskú AE a obsadili ju, čo je absolútne proti akýmkoľvek zásadám vedenia boja podľa ženevských konvencií. Postupne sa Rusi snažia zlikvidovať odpor Ukrajincov hlavne na juhu a odstrihnúť tak Ukrajinu od Čierneho boja, Mariupoľ však statočne zatiaľ aj keď v obkľúčení odoláva. Akékoľvek analýzy kohokoľvek v prípade tohto konfliktu nie sú vzhľadom na zložitosť situácie bernou mincou a sú iba dobré na pomýlenie verejnosti. Isté je jedno, Rusi zatiaľ nepoužili svoje moderné zbrane a reči o tom, že ruská armáda je slabá a v rozklade sú nanič. Putin aj keď ho mnohí označujú za šialenca je vysoko inteligentný a určite má ešte v svojich zámeroch mnoho toho, čo ešte môže ale ešte nepoužil. Ruskí vojaci, ktorí sú v súčasnosti na Ukrajine sú iba akousi obetou ako v partii šachu v prospech víťazstva v podobe šach matu. Putin straší aj zbraňami hromadného ničenia, avšak si ale musí uvedomovať, že ak by ich použil, použije ich aj druhá strana a v následnej nukleárnej vojne možno prežijú iba tie mravce. Ak je Putin aj človekom, ktorý má pud sebazáchovy, tak strašenie formou ZHN ostane iba pri strašení, keďže aj pri obsadzovaní AE v Záporoží použil iba obmedzenú silu, ktorá v žiadnom prípade nemohla narušiť jej funkčnosť, čo potom potvrdili aj nízke hodnoty radiácie. Nemôže ma však nechať ľahostajným, že sú marené ľudské života a je ničený majetok, ako aj veľký exodus Ukrajincov, ktorí utekajú pred vojnou do susedných štátov. To, že sa zdvihla obrovská vlna spolupatričnosti a obrovská ochota pomôcť utekajúcim je dôkazom najvyššieho stupňa ľudskosti a morálky. Takáto pomoc je to najmenšie, čo môže človek človeku v tiesni a ohrození poskytnúť. Obrovská vlna solidarity to iba potvrdzuje. Rusko sa ako agresor a okupant zapíše tým najhorším spôsobom do ľudskej histórie a mnohí preto Putina ako absolútneho vládcu Ruska spodobňujú jak so Stalinom, tak aj s Hitlerom a oprávnene.

Krátko sa vyjadrím aj k našej armáde a jej absolútnej neschopnosti samostatne zvládať akékoľvek hroziace katastrofy. V akom je stave je možno každému sčítanejšiemu človeku na Slovensku jasné. No možno menej jasné je to, akou príčinou sa tak stalo. Možno si ešte niektorí z nás pamätajú s akým veľkým chvatom sa snažila prvá Dzurindová vláda prekotne dostať do európskych a transatlantických štruktúr. Podmienkou vstupu do organizácie NATO však bolo, aby sa naša krajina zapojila do iniciatívy z mier, v rámci ktorej bolo aj pripojenie sa k zmluve o znížení počtov ozbrojených síl krajín bývalého východného bloku. Akoby sa NATO bálo, že vtedajšie ozbrojené sily bývalej WZ môžu byť pre nato nespoľahlivé a preto nebezpečné, neviem o inom možnom dôvode. Vtedy, tesne po rozdelení ČSFR mala slovenská armáda 58 tisíc vyzbrojených vojakov a súbežne aj odpovedajúci počet zbraňových systémov v stovkách kusov tankov, obrnených transportérov, delostrelectva, raketového vojska, technického a tylového zabezpečenia a aj s potrebnými počtami záloh a v skladoch potrebné nedotknuteľné zásoby v prípade mobilizácie. V tej dobe dobre fungoval aj systém brannej povinnosti a civilnej obrany. Postupom rokov sa však tento stav postupne menil do podoby bezbrannej bezzubej starenky, ktoré iba v kúte čaká, kto jej pomôže na nohy. A takýto stav máme aj dnes, žiaľ. Vládni činiteľia vždy tvrdili, že ich prednostným záujmom je plniť úlohy v rámci NATO a tomu podriadiť aj stratégiu rozvoja armády, čo v praxi znamená iba robiť poslušného sluhu NATO. Aj minulým vládam, aj tej terajšej nikdy nezáležalo, aby bola naša armáda plne bojaschopná a vždy dobre pripravená brániť našu štátnu suverenitu a územnú celistvosť. Ak by to bolo opačne, tak by nielen štát odvádzal tie povestné dve percentá zo štátneho rozpočtu na armádu, ale by sa usiloval o reálne konanie, aby bola naša armáda plne bojaschopná a systém bojovej a mobilizačnej pohotovosti plne funkčný. To, že sa tak nedeje sú dnes odstrašujúce dôsledky nekonania zodpovedných, keď systém civilnej obrany úplne skolaboval a neexistujú ani žiadne dobre vycvičené, vyzbrojené a vystrojené zálohy. Keďže sa s takýmto stavom určitá skupina vojakov nemohla zmieriť, predložila minulej vláde aj tej terajšej projekt na zriadenie pomocnej teritoriálnej armády, ktorá by bola poloprofesionálnou a polovojenskou organizáciou a plnila by pomocné úlohy v mieri i vo vojnovom stave pod pracovným názvom Národná garda, nik zo zodpovedných tomu doteraz nevenoval žiadnu pozornosť a preto úlohy, ktoré by mohla NG plniť suplujú policajti a hasiči, ale tých je v krízových situáciách potreba úplne niekde inde. NG majú aj iné európske armády akou je Francúzska, Írska, Anglická, Škótska, Welšská a dokonca ju má aj Ruská armáda. Ako je možné, že naša armáda nemôže byť rovnako silná a dobre pripravená akými sú iné európske ?! Nie je to iba otázka financovania, som hlboko presvedčený, že to blokuje dohoda s NATO a to je silná káva. Takže rečičky rôznych moderátorov a politikov, že sme preto odkázaní na pomoc iných, že máme slabú armádu je iba dôsledkom toho, čo kedysi naši politici spytlíkovali za Dzurindových vlád, ale aj ostatní politici majú v tomto zmysle maslo na hlave.

Aby nedošlo k omylu. Ľudia by sa nemali dať učičíkať tým, že sa vládni politici teraz často ukazujú na hraničných prechodoch a všemožne sa snažia presvedčiť našu verejnosť, akí sú zhrození z toho, čo sa deje na Ukrajine a akí sú solidárni s ukrajinským ľudom a aj v podobe utečencov pred vojnou. Hádam si už skoro všetci ministri prihriali takúto svoju polievočku predstieranej solidárnosti. Nie je to ale nič iné ako obyčajné príživníctvo a bezcitnosť, keďže vlastné obyvateľstvo im je šuma fuk. Nech sa teda ľudia nedajú pomýliť takýmto lacným cirkusom. Určite je potrebné pomôcť ťažko skúšanej Ukrajine a aj jej utekajúcim obyvateľom, ale pomáhať by mala koaličná vláda aj svojim ľuďom, hlavne v tejto dobe, keď je všetko zdražované a bude ešte dramaticky drahšie. A to nerobí.