Apokalypsa zodpovednosti …

Tohtoročné oslavy SNP sa niesli v duchu jeho privatizácie vládnucou koalíciou, keďže zo strachu pred protestami ľudí im zamedzili voľný prístup k oslavám 78. výročia SNP. Na posledných žijúcich účastníkov SNP bol vskutku smutný pohľad. V ich tvárach sa odzrkadľovali veľké rozpaky nad takouto nehoráznosťou a určite si v duchu premietli svoj život a boj v povstaní spolu s úvahami, či to nebolo aj zbytočné, keďže určite nebojovali proti vlastnému národu, ale za jeho lepší život. Aj samotný akt ich povyšovania sa niesol v trpnom úsilí týchto veteránov SNP, pretože aj keď boli už značne telesne poznačený vekom, museli stáť, čo im robilo veľké problémy. Tých lapsusov novodobých vlastníkov SNP, ktorí oslavy organizovali bolo neúrekom a medzi ne určite patrí aj to, že v slávnostnom príhovore potentátov neboli ako vzdanie úcty prednostne menovaní poslední žijúci účastníci SNP, ale naopak ako hviezdy slávnostného podujatia vládnuci politici – americká prezidentka, americký predseda vlády, americký minister obrany a politický chameleón v podobe predsedu parlamentu. Mnohý chýbalo pozvanie zástupcov Ruska a Bieloruska, ako spoluúčastníkov jak samotného povstania, tak aj ako poskytovateľov materiálnej pomoci a ak aj neboli pozvaní, mali na stožiari viať ich vlajky. Neobstojí tvrdenie, že sa v súčasnosti podieľajú na agresii voči Ukrajine, potom by nemala ani viať vlajka USA, V. B. či Francúzska, ktorí sa viac alebo menej podieľali na mnohých iných vojenských dobrodružstvách, takže ani o nich sa nedá naplno tvrdiť, že sú či boli nejakými mierotvorcami. No najvia ma prekvapila účasť predsedu strany Hlas – SD Pellegriniho, ktorí ani dnes svojim vystúpením nezmyl zo seba špinu kolaborácie s vládnucou mocou, keď svojou prítomnosťou dodal lesk podivným oslavám SNP zároveň punc akejsi demokratičnosti. Situáciu aspoň čiastočne napravil Smer – SD, keď vo Zvolene zvolal svoje oslavy SNP bez zákazu prítomnosti verejnosti. To, že mal odvahu pozvať veľvyslancov Ruska a Bieloruska je iba veľké plus, keďže veľmi dobre rozlíšil, že je niečo iné, čo s udialo v dobe II. sv. vojny a niečo iné, čo sa deje na Ukrajine dnes. Mimo to, ako som už uviedol, ani zástupcovia akože západu nie sú žiadni anjeli pri uplatňovaní svojich imperiálnych záujmov. Aj dovysvetľovanie Kollára, že by bol radšej, keby boli verejnosti oslavy SNP sprístupnené, je iba zbytočný žalospev – keď sa mu to nezdalo ako aj Pellegrinimu, nemal sa takéhoto paškvilu zúčastniť. Je smutné a zároveň aj ako obžaloba všetkých obetí SNP, že sa rôznymi ideológiami jeho príprava, organizácia a uskutočnenie deformuje so snahou privlastniť si zásluhy a teda tento svetodejný počin demokraticky zmýšľajúcich ľudí, žijúcich v tej dobe obrátiť iba vo svoj prospech a na svoj obraz. Dialo sa to cez 40 rokov počas totality a je smutné, že sa to deje ešte aj dnes. Historici by si spolu s Ústavom pamäti národa a Vojenským historickým ústavom mali konečne sadnúť za spoločný stôl a raz navždy už ukončiť túto nechutnú hru politikov o vlastníctvo SNP, keďže je stále okolo tohto vlasteneckého počinu účastníkov povstania mnoho bielych miest a nejasností ako a prečo vzniklo a prečo sa nepodarili všetky jeho politické a vojenské zámery. Mal by to tohto balíka určite prispieť aj vojenský historik Bystrický, ktorý vo svojej publikácii o bojoch v oblasti východného Slovenska na základe podrobných štúdií operačných plánov Červenej armády či aj dokumentov z príprav SNP poukazuje na skutočnosť, že vidí paralely medzi neúspešným varšavským povstaním organizovaného pravicovo orientovanou Armiou krajowow a povstaním na Slovensku, keď ani pri Varšave, ani v prípade SNP nie je dostatočne vojensky zdôvodnené, prečo im včas neposkytla Červená armáda účinnú pomoc. V prípade Varšavy Červená armáda čakala nečinne na druhom brehu Visly až povstalci vykrvácajú a v našom prípade je na počudovanie, prečo Červená armáda narýchlo zmenila aj po odzbrojení dvoch slovenských divízií Nemcami na východnom Slovensku svoje operačné plány a namiesto účinnej pomoci povstaniu z juhu cez východoslovenskú nížinu sa snažili silou mocou prebiť cez ťažko opevnený Dukelský priesmyk, čo stálo zbytočne tisíce životov ruských aj čs. vojakov. 4. Ukrajinský front, ktorý operoval na juhu a po obsadení Rumunska mal spolu s povstaleckou rumunskou armádou výhodné predpolie na okraji výbežku Karpát mal najbližšiu cestu takmer bez veľkých strát prísť na pomoc povstaniu. V oboch prípadoch to bolo na príkaz J. V. Stalina, prečo asi ?! Aj my sme museli vykrvácať ?! A to len preto, aby sa celé desaťročia mohlo povedať, že sme sa neoslobodili sami, ale že nás oslobodila Červená armáda. Nie som historik, ale iba sa snažím hľadať pravdu z hlbokej úcty a vďaky všetkým čo svoje životy obetovali v povstaní a tým, čo v ňom aj bojovali. Pravicové strany sa dosť navážajú do Husáka, pre jeho dvojkoľajnosť počas Slovenského štátu, keď ho podozrievajú z kolaborácie s ÚŠB, čo dosvedčuje aj jeho nevysvetliteľné priateľstvo s Alexandrom Machom a aj to, že vraj sľúbil Sovietom pripojenie Slovenska k ZSSR. Čo je na tom pravdy neviem, ale je pravdou, že ho samotná KSČ obvinila, odsúdila a zavrela do Leopoldova za prejavy buržoázneho nacionalizmu. Trojka Husák, Novomestský, Mach často sedávali aj v kaviarni Štefánka a vraj aj spolu študovali. Je zaujímavé, že aj keď boli viac krát ÚSB zatknutí, ihneď boli aj prepustený. Husák sa po potlačení povstania až do koca vvojny skrýval v rodine Pavla Čarnogurského v Malej Frankovej, Šmidke utiekol lietadlom do Moskvy a jediným hrdinom SNP bol z radov KSČ iba Ján Šverma, ktorý zahynul pod Hcabencom a zostal s povstalcami ako jediný poslanec niekdajšieho predvojnového čs. snemu. Otázna je aj spoluúčasť gen. Čatloša, ktorý pripravil svoj plán povstania, ale okolnosti a udalosti ho predbehli. Bol po príchode do B. Bystrici zatknutý a odoslaný do Moskvy. Keď ho Rusi vrátili, bol odsúdený na 5 rokov, ale keďže svedčil ako kajúcnik proti Tisovi, po roku sa dostal na slobodu. Je iba paradoxom, že prežil aj povstaleckých generálov Viesta a Goliana a dokonca aj Malára, ktorý sa takisto pripravoval so svojimi dvomi divíziami pomôcť povstaniu. Je na smiech, že gen. Turanec, verný prívrženec fašizmu ich prežil vo väzení.

• 1. septembra sa oslavuje deň Ústavy SR. Iba pripomínam, že aj keď jej autori takmer opísali všetky ľudské práva, nemá paragrafy ale iba články a ich obsah síce potvrdzuje ľudské práva de jure, ale nie de facto. Čiže ústava niečo sľubuje, ale nič garantuje.
• pred obyčajnými, slušnými a dobrými ľuďmi politici mnoho taja a konajú bez účasti verejnosti. K verejnosti sa dostane iba to, čo uznajú za vhodné. Politici sú a zostanú večnými profesionálnymi klamármi.