Apokalypsa zodpovednosti …

Ani naša minulosť, ani naša prítomnosť a ani naša budúcnosť nám nebude nikdy naklonená, keď sa nepousilujeme mať odvahu odhaľovať biele miesta v našich dejinách. Zbytočne sa nehovorí, že kto nepozná vlastnú históriu, je prinútený ju prežiť znova. Nie žeby sme nemali dosť problémov v súčasnosti, avšak ak sa nedokážeme vyrovnať so svojou minulosťou ako dokážeme napredovať ?! Často sa zamýšľam nad mnohými aspektami v našom živote a ich vplyvom na spoločenské a politické dianie v našej krajine a ich priamymi dopadmi na kvalitu života ľudí v nej žijúcich. Ide o obrovský objem poznatkov a skúseností nás všetkých aj so všetkými kladmi a zápormi. Žijeme v dobe, keď je ešte demokracia u nás iba v plienkach a v podstate sa iba hmlisto domnievame, že v nej aj žijeme. No skutočnosť je diametrálne odlišná od toho, ako by mala demokracia existovať a pôsobiť a ako ju chápeme nielen my, ale hlavne politici, ktorí nám do nemoty vtĺkajú do hláv, že vlastne tú demokraciu de jure máme. Problémom však je, že ju nemáme de facto, teda ju prakticky nepociťujeme. Keď nám politici hovoria, že však je sloboda slova, sloboda zhromažďovania, či aj slobodné a demokratické voľby, je to iba polovičná pravda. Možno nás môže utešovať, že hádam nikde na svete to nie je inak. Politici si vedia veľmi dobre ustrážiť svoje pozície cez ideológie, ktorými na nás pôsobia cez svoje politické subjekty a tento politický kolotoč sa točí ako perpetuum mobile v nikdy nekončiacom kruhu, z ktorého sa na prvý pohľad možno ani nedá vystúpiť. Demokracia je zatiaľ takým ľudským nesplneným snom. Je skutočne veľkým otáznikom, či si niekedy vôbec ľudia nielen u nás, ale aj vo svete konečne dokážu uvedomiť svoju silu a pretaviť ju do jediného a neodňateľného práva ľudu – uskutočniť skutočnú vládu ľudu. Takým čínskym múrom neprekonateľnosti tejto túžby je diktatúra politických subjektov – partokracia. Politici si veľmi umne vysvetlili a upravili hádam najpodstatnejšiu časť mechaniky moci a to uzákoniť taký spôsob volieb, ktoré by systém zastupiteľskej parlamentnej demokracie zabetónovali na večné časy / a nikdy inak /. A tak pri parlamentných voľbách vypustili slovíčko priame a tak uzákonili iba voľbu cez zástupcov, reprezentovaných iba politickými subjektami, cestou ich nominantov. Takže, pokiaľ nebude aspoň u nás v tomto zmysle zmenený volebný zákon spoločne so zmenou jedného volebného obvodu na viacero / minimálne po krajoch alebo regiónoch /, potiaľ si budú politici s nami robiť čo len chcú. Je to však iba na ľuďoch samotných, či im takáto demokracia postačuje alebo nie.

Naši historici, Ústav pamäti národa či aj iné kompetentné ustanovizne už pridlho spinkajú na vavrínoch a nemajú ako sa zdá žiadny záujem iniciovať nejaké verejné diskusie odborníkov alebo aj za účasti laickej verejnosti o tom, ako žili naši predkovia, s čím negatívnym sa vo svojich životoch stretávali a v čom a za čo by sme im mali vzdať úctu či si pamätať to, čo dobré pre nasledujúce generácie vytvorili. V našich dejinách je bezpočet bielych miest, ktoré by si už konečne zaslúžili, aby tí, čo to zažili, alebo tí, čo si to ešte pamätajú mohli povedať, že nežili zbytočne. Mnohí z nás niekdajší Slovenský štát a všetko, čo sa vtedy udialo zatracujú ako klérofašistický režim, avšak zároveň zabúdajú, že vtedy na Slovensku žilo okolo 4 miliónov ľudí a všetci neboli ani fašisti ani gardisti. Na Slovensku bolo vtedy asi 140 tisíc gardistov, organizovaných v Hlinkovej garde, alebo v Železničnej garde. Mnohí historici, ale aj politici si ako sa hovorí pri organizačnom členení gardy pletú pojmy s dojmami. Toľko odsudzované Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy vznikli až po započatí SNP a boli určené ako pomocné ozbrojené zbory v boji proti povstalcom, tieto zložky Hlinkovej gardy páchali a napáchali tie najhroznejšie zverstvá a popravde boli mnohí z nich Ľudovými súdmi odsúdení aj na tresty smrti, po zásluhe. Ľudia ako aj dnes žili, aby prežili. Je to také ab absurdum ako keď Putin hovorí, že bojuje proti 35 miliónom fašistov a nacistov na Ukrajine. SNP nebolo ani slovenské, ani národné a už vôbec nie povstanie. V povstaní bojovali po boku Slovákov Česi, Rusi, Ukrajinci, Bielorusi, Poliaci, Maďari, Francúzi a mnohé iné národnosti. Povstanie to nebolo preto, lebo okrem 12 tisíc partizánov bolo okrem vojenských organizátorov v dvoch vlnách zmobilizovaných cirka 60 tisíc vojakov. Rozbuškou pre vznik povstania nebol prienik nemeckých vojsk, ale nekoordinovaná činnosť partizánskych jednotiek pod velením ruského kpt. Velička, ktorý sa odmietal podriaďovať centrálnemu vedeniu SNR a vojenskému veleniu povstania gen. Golianom. Okrem toho to bola aj nedisciplinovanosť mjr. Kuchtu, ktorý niekoľko dní pred vypuknutím povstania začal zatýkať v Ružomberku nemeckých občanov a zohral tiež hlavnú úlohu pri postrieľaní nemeckej vojenskej delegácie v martinských kasárňach spolu so ženami a deťmi, čo sa udialo takisto ešte pred príchodom nemeckých vojsk na územie Slovenska. Predčasný vznik povstania bol aj príčinou toho, že sa plánované obsadenie Dukelského priesmyku dvomi slovenskými divíziami na východnom Slovensku neudialo a Nemci ich stačili odzbrojiť. Stálo to potom zbytočne veľa zmárnených životov. Tiež stojí za zmienku, prečo sa v roku 1946 na sneme v Trenčíne premenoval Zväz slovenských partizánov na Zväz protifašistických bojovníkov / KSČ tým prezieravo zabezpečilo, že mohli bojovať proti fašizmu aj spoza zeleného stola, keďže tých skutočných partizánov bolo veľmi málo /. Ešte za prvej ČSR sa rozhodlo, že sa vymení poľské Tešínsko, kde boli obrovské zásoby čierneho uhlia za 15 slovenských dedín, ktoré pripadli výmenou Poľsku. Ako je to možné, že sa po rozdelení ČSFR Slovensko neuchádzalo o prinavrátenie týchto obcí aj keď si to neustále ich obyvatelia želajú a udržujú si tvrdošijne svoju rodnú reč a kultúru ?! Za Slovenského štátu slovenská armáda nakrátko prinavrátila tieto obce späť a odvtedy na našich krajanov kašleme. A to isté sa týka aj Zakarpatskej Rusi, kde jej mnohí obyvatelia dodnes plynne hovoria slovensky a veľmi radi by žili v našej krajine. Po II. sv. vojne si túto časť bývalej prvej ČSR koristnícky privlastnil ZSSR a ani po jeho rozpade sa u nás nenašiel nik, čo by s novovzniknutou Ukrajinou o tom niekto vôbec jednal. Ešteže sú aspoň Maďari ticho a nežiadajú späť územia, ktoré im prifarila viedenská arbitráž, aj keď sa potichúčky a nenápadne snažili na juhu skupovať pozemky a nehnuteľnosti. Kto simspomenie na jednotku gardistov kapitána Bonča,ktorá pri obci Červenica na východe Slovenska bránila úporne kótu 164 proti maďarským vojskám, ktoré “ omylom “ chceli zabrať v rámci viedenskej arbitráže aj Košice a územie okolo. Padlo tam vtedy pri obrane našej krajiny 13 gardistov, kto si na nich spomenie ?! Kde majú pomník ?! Hrdinne bránili našu vlasť, keď nás českí vojaci nechali po rozdelení republiky po 14. marci 1939 na pospas Maďarom. Partizánsky veliteľ a hrdina SNP gen. Viliam Žingor bol komunistami krivo obvinený a popravený, kde má pamätník ? Čaputová nedávno vyznamenala Miladu Horákovú, odsúdenú na smrť v zinscenovaných procesoch v päťdesiatych rokoch, a prečo nie aj gen. Heliodora Píku a gen. Žingora ?! Omylom vraj vyznamenala príslušníkov Bielej légie, keď zistila, že nebojovali iba proti komunistom, ale aj proti SNP !!! Existuje u nás múzeum zločinov fašizmu a nacizmu, existuje u nás aj múzeum zločinov komunizmu ?! Dr. Jozef Tiso bol potupne popravený aj keď nebol na zozname vojenských zločincov akým však bol prezident protektorátu Čiech a Moravy Dr. Hácha, ktorého vraj pre ťažké ochorenie nemohli Česi popraviť. Dr. Tiso určite niesol za to, čo sa vtedy udialo svoj diel viny, no nie taký, aby ho popravili. Bola to čiste pomsta Eduarda Beneša, ktorý sa takto chcel viviniť z toho, že zbabelo opustil po mníchovskej zrade občanov prvej ČSR slovami : “ Všichni nás opustili „a zdupkal za kopečky do V. B. Aj nedávne smutné výročie posledného boja atentátnikov na Reinharda Heinricha, ríšskeho protektora nesie so sebou trpkú príchuť tisícov zbytočných obetí, keď sa chcel Beneš nejakým spôsobom v Londýne lepšie zviditeľniť. Na lepší osud Čechov v protektoráte a pozitívny vývoj II. sv. vojny to okrem smrti nenávideného nacistu neamo takmer žiadny vplyv. Kde je ospravedlnenie bývalých komunistov za štyridsať rokov útlaku od roku 1948 do novembra 1989 ?! Dodnes na to ľudia čakajú.

Možno mi tento blog vymažú a možno ani nie ak sa dá ešte veriť aspoň trošíčku tomu, že síce ešte v demokracii nežijeme, ale sa o jej vybudovanie u nás usilujeme. Dokážeme teda niekedy prekročiť vlastný tieň a zbaviť sa tak zároveň aj našich tieňov z minulosti ?!