Apokalypsa zodpovednosti …

Moje blednúce spomienky na starú Bratislavu ukončím spomínaním na časť Bratislavy – Staré mesto. Bolo to v dobe môjho dospievania v rokoch 50 – tych a 60 – tych. Po vojne nebolo veľa príležitosti na zábavky mládeže okrem Čajov o piatej v PKO, či sporadických návštev kina Dukla, Hviezdy, Pohraničníka, Prahy, Slovana, Obzor, či kina Metropol. Na všetko však boli potrebné love / peniaze / a tak sa mládež zgrupovala v rôznych skupinkách a vyhľadávali si na dnešnú dobu možno aj nevhodné zábavky, kde pracovali hlavne ruky a nie hlava. Existovali vtedy rôzne bandy ako chalani z Mexika / dnešná Trnávka /, chalani od Ymky, chalani z Koliby, chalani spod Hradu a aj chalani zo Slovanskej či Dunajskej ulice. Takí najagresívnejší boli ale chalani z Mexika a Petržalky, keď na svoje “ územie “ nedovolili preniknúť nikomu a ak, tak nasledovalo to “ stručne ručne „. Potom mali často plné ruky práce aj policajti. No niekde si mládež musela vybiť nadbytočnú energiu, keďže mal takmer každý hlboko do kapsy a ako aj dnes všetko stálo love. No je pravdou, že sem – tam boli po ruke aj tie slušnejšie spôsoby zábavy ako čaje o piatej v PKO, návštevy kín ako Dukla, Hviezda, Pohraničník, Praha, Slovan, Metropol, či kino Obzor na Radlinskej ulici. V lete vtedy fungoval aj letný amfiteáter, kde v rámci FFP / filmový festival pracujúcich / boli premietané rôzne filmy, no najviac tie sovietske. Po pravde však musím priznať, že ruský film Muži v sedle, Nesmrteľná rapsódia, Pád Berlína, či aj Žeriavy tiahnu mali pomerne slušnú úroveň a páčili sa mi. Na spomínaný amfiteáter sme sa často ako chalani prešmykli aj zadara a keď to nevyšlo, vyšplhali sme sa na rámy okien zrúcaniny hradu a pozerali sme filmy odtiaľ. Často rád spomínam aj na klzisko na Zimnom štadióne, kde som v mladosti strávil mnoho času, pretože som dobre a rád korčuľoval. Podaktorí z nás, čo toto umenie ovládali takmer ako hokejisti sme k neradosti usporiadateľov robili divoké naháňačky po ľade, čo bol teda riadny adrenalín a v zátačkách sme išli tak ostro, že sme sa prstami dotýkali ľadu, najviac aspoň u mňa najviac adrenalínu vyprchalo pri ostrom vyhýbaní sa korčuľujúcim, čo bolo pri vysokej rýchlosti veľké umenie. S partiou chalanou sme boli aj tvrdými fanúšikmi futbalu či hokeja Slovana Bratislava a tak sme mali aj tu možnosť do sýtosti sa vykričať a ako sa hovorí – vypustiť paru. V lete som bol spolu s chalanmi častým návštevníkom kúpaliska na Tehelnom poli, vtedy okrem Lida na pravom brehu Dunaja a krytej plavárni Grosling jediná možnosť ako si zaplávať. Na Tehelnom poli sme stretávali aj mnoho známych športovcov ako bol brankár Slovana Schroif, či kulturista Višný. Za ním sa obzerali bez ostychu aj mnohé dievčence či aj dospelé ženy, hral aj vo filme “ Kto chce zabiť Jessiu “ s Oľgou Schoberovou. Pri hlavnom bazéne bola aj skokanská veža, ktorú som cudne pozoroval iba z diaľky, nikdy som nepozbieral odvahu skočiť aspoň z toho najnižšieho poschodia. Po bokoch boli tribúny z takého drsného betónu, na ktorom sa nedalo bez deky dlho sedieť ani ležať, ale dalo sa tam dobre opaľovať. Pri strednom bazéne bola pre deti aj šmýkalka a pri hlavnom vchode aj stolnotenisové stoly, kde sme si často s chalanmi aj zahrali. Šatne mali z dlhodobého používania taký zvláštny mokro potný pach, čo bolo pre kúpalisko charakteristické a keď som sa prezliekal do plaviek, dokonca mi ten pach ani nevadil. Keď boli veľké horúčavy, stály pred pokladňami dlhé šóry, lebo prichádzali celé rodiny, kúpalisko vtedy doslova pukalo vo švíkoch. Ako adolescenti sme so zatajeným dychom obdivovali dospelé krásavice a naše rovesníčky nám bolo akosi ukradnuté. V strede mesta, bolo korzo – promenáda, akési miesto stretávok tej dospelejšej mládeže, ktorá hlavne v nedeľu poobede povinne korzovala hore dolu od Malej cukrárne na Hviezdoslavovom námestí až po Michalskú bránu a späť. Tu sa nadväzovali nové priateľstvá a veľakrát začínali aj veľké lásky. Tu sa predvádzala najnovšia svetová a vtedy hlavne francúzska móda alá B. B., Brigitta Bardot. Raz prišiel do Bratislavy aj Alan Delon a pri hoteli Carlton ho dav hlavne mladých dievčat takmer udusil. Sčasti sa korzu venoval aj kultový film zo šesťdesiatych rokov “ Slnko v sieti „. V tom čase bol takým nepísaným kráľom korza nejaký cigáň, inak častý návštevník vo väzniciach, ktorý mal prezývku Ťava, neviem prečo. Korzu a tejto časti mesta sa venoval aj film “ Šťastie príde v nedeľu „. No na tú dobu bolo korzo akýmsi nepísaným centrom stretávania sa mladých ľudí, kde kvôli popularite bolo často vídať aj známych hercov a herečky. Vtedy to jednoducho “ letelo „. Kaviareň Slávia a cukráreň na prízemí na rohu Žilinskej a Malinovskej / dnešnej Šancovej / boli častým miestom našich stretávok ak bolo nepriaznivé počasie, tu sme na malinovky a neskôr aj na to nejaké pivko míňali naše skromné imania. Staré mesto bolo až do doby môjho odchodu za štúdium mimo Bratislavy miesto mojich blednúcich spomienok na mladosť. Koncom šesťdesiatych rokov a začiatkom sedemdesiatych rokov ma pracovné povinnosti na dlhú dobu odlúčili od Bratislavy a aj keď som sa na takých dvadsať rokov po čase do tohto mesta vrátil, všetky staré priateľstvá už zapadli prachom a aj veľké zásahy developerov do pôvodného mestského urbanizmu ma akosi odcudzili starej dobrej Bratislavy, ktorá už v mojich spomienkach neexistovala takou akou bola predtým. To a aj mnoho iného ma presvedčili o tom, že toto mesto už nie je mojim mestom a to bol aj hlavný dôvod, prečo som sa aj s rodinou presťahoval do starodávnej Nitry, kde už žijeme vyše dvadsať rokov. Ale to je už iná etapa mojich spomienok o ktoré sú určené už iba môjmu súkromiu.