Všetci sme s obrovskou radosťou privítali kolosálne víťazstvo našich hokejistov na ZOH 2022 v Pekingu nad celkom USA. Kto sledoval celý priebeh stretnutia, nevychádzal z údivu, akou bojovnosťou a silnou vôľou po víťazstve prekypovali naši hráči, nevzdali to ani niekoľko desiatok sekúnd pred koncom stretnutia a po bezgólovom predĺžení korunovali víťazstvo nad hokejovým velikánom rozhodujúcim gólom Cehlárika po nájazdoch. Nadľudsky hrali mnohí naši hráči, no nad všetkými vyčnieval výkon nášho brankára Rybára, ktorý vychytal všetky nájazdy Američanov. No určite zahviezdila aj naša najväčšia hokejová nádej, iba 17 – ročný Slafkovský, doteraz s piatimi gólmi bezkonkurenčne najlepší strelec olympiády. Bolo to víťazstvo súdržnosti, nezlomnej vôle a ohromného sebavedomia všetkých našich hráčov, ktorých nezlomila ani takmer 5 minútová oslabovka 5 : 3. Ak by aj nezískali v ďalších bojoch žiadnu z medailí, už teraz sa stali našimi hrdinami a vzorom správania pre všetkých ľudí v našej krajine, ako bojovať za svoj osud, aby bol lepší.
Je 16. februára 2022, dátum, ktorý mal byť podľa západných krajín rozhodujúcim v konflikte medzi NATO a Ruskom. Putin však všetkým vojnovým štváčom či vojnovým jastrabom, nech sú odkiaľkoľvek, vytrel zrak – vojna sa nezačala a ani nebude, ani zajtra, ani za týždeň, ani za mesiac, ani za rok a teda ak by aj nejaká bola, tak iba v morbídnych predstavách tých, čo si ju priali. Už vidím a počujem všetkých tých zúfalcov, ktorí sa chceli trochu ohriať na ohňoch ozbrojeného konfliktu a robili všetko pre to, aby zbrane prehovorili, ako sa budú vyviňovať a ako budú tvrdohlavo poukazovať na to, že zvíťazili vlastne oni, pretože svojou pripravenosťou vlastne Rusko odradili od napadnutia Ukrajiny. Ani na sekundu nie som na pochybách, že zvíťazil zdravý rozum a Putin iba využil rečenie, že múdrejší vždy ustúpi a tak dáva zbytku sveta na vedomie, že on žiadnu vojnu nechce a uprednostňuje diplomatické riešenia. Je teda iba na vrcholových politikoch USA a aj EÚ, ako sa s tým vysporiadajú.
Ak by sme sa chceli oboznámiť hlbšie s našou históriou, celé stáročia sa vyznačovali bojom našich predkov za lepší život a presadenie požiadaviek na väčšiu svojbytnosť a za uznanie národa Slovákov a krajinu, v ktorej žijú za územie, ktoré im právom patrí od veku vekov, pretože sa na nej rodia, žijú pracujú a aj zomierajú. Už povstanie sedmohradského zemana, Juraja Dóžu v roku 1541 možno po prvý krát ukázalo harburgsko – uhorskej monarchii, že je tu národ, ktorý sa hlasno hlási o svoje božie aj svetské práva. Toto povstanie aj keď pôvodne vzniklo na popud pápeža Leva X. ako krížiacka výprava voči expanzii Osmanskej ríše, ale pre podozrenie maďarských feudálov, že môže prerásť v povstanie proti samotnej monarchii, ostalo izolované a krvavo potlačené. Kuruci / z latinského cruix, križiaci / boli teda prvými rebelmi proti utláčaniu slovenského národa. Neuspelo, pretože kuruci boli naverbovaní hlavne z radov sedliakov a nemali dostatočný výcvik ani výzbroj. Nasledovalo niekoľko ďalších povstaní, ktoré viedli Rákozsiovci, avšak tiež bez výraznejších úspechov z rovnakých dôvodov. Snahy Slovákov o uznanie svojbytnosti ako národa vyvrcholili potom v rokoch meruôsmych, keď po neúspechu slovenskej delegácie u cisárskeho dvora vo Viedni v roku 1848, nato potom z iniciatívy osvietencov z radov vzdelaných evanielikov vznikla v septembri t. r. prvá SNR, keď sa jej politickým vodcom stal Ľudovít Štúr a vojenským Jozef Miloslav Hurban. Od 22. septembra do 28. septembra prebiehali boje slovenských dobrovoľníkov v okolí Myjavy, avšak bez väčších úspechov. Keď revoltu začali potláčať cisárske vojská, dobrovoľníci sa rozpŕchli do svojich domovov. No najväčšie povstanie v našej histórii sa udialo počas II. sv. vojny, keď v dobe relatívnej bezpečnosti a pomerne dobrej životnej úrovne sa vo vtedajšom Slovenskom štáte rozhodli ľudia, nespokojní s tútorstvom III. Veľkonemeckej ríše povstať a zvrátiť dejinný vývoj do predvojnových čias prvej ČSR. Je ešte mnoho toho, čo by sa malo obsvetliť okolo príprav a uskutočnenia SNP, nič sa však nezmení na tom, že sa SNP udialo a posunulo našu krajinu späť medzi tie demokratické.
Víťazstvá a prehry. Víťazstva povzbudzujú a zvyšujú sebadôveru ich protagonistov, posúvajú ich vývojovo vpred. Prehry sú zdrojom ponaučení z omylov a zlyhaní a ak sa z nich ľudia aj poučia, tiež ich to môže posúvať vpred. Možno ešte prídu mnohé prehry, ale našou motiváciou by mali byť vždy iba víťazstvá, víťazstvá nad zlom, víťazstvá za pravdu ľudu, víťazstvá za obyčajnú ľudskú spravodlivosť. Už by sme nemali politikov deliť na pravicových či ľavicových, alebo tých v strede. Ale iba na politikov, ktorí vždy a za každých okolností bojujú za ľudí a sú vždy a za každých okolností s ľudom a naopak na tých, ktorým na ľuďoch a ich životných problémoch nijak nezáleží a ak, tak sú pre nich iba prostredníkom ku kľúču k bohatstvu a moci. Politici, by mali jednoznačne a nekompromisne ľuďom slúžiť a nie na nich iba plúžiť. Ľavicoví politici by už mali konečne prestať túžiť za starými, dobrými časmi socializmu a zanechať aj ich predstavy o sociálnej demokracii, ktorá im aspoň v názve sociálny pripomína socializmus. Stredobodom ich záujmu by mal byť iba človek a ľudia ako takí a záujem, aby žili v dostatku a bezpečí. Preto, ak opozícia uvažuje o nejakej predvolebnej spolupráci, nemusí to byť nejaká koalícia, ale jednoducho iba aliancia pod názvom ĽUDOVÝ BLOK. Tomu by určite porozumeli všetci ľudia dobrej vôle, ktorú by priaznivo prejavili aj v najbližších voľbách.
Celá debata | RSS tejto debaty