Apokalypsa zodpovednosti …

Nielen našu verejnosť prekvapila správa o tom, že Ruská federácia v osobe Putina na odporúčanie ruskej Dumy uznala obe separatistické republiky – Luhanskú ľudovú republiku a Doneckú ľudovú republiku ako samostatné štáty. No niekoho možno táto správa prekvapila, niekoho ani nie. Problém okolo týchto dvoch enkláv na východe Ukrajiny už tlie desať rokov, v oboch žije prevažne obyvateľstvo ruskej národnosti. Tým, že drvivá väčšina obyvateľov v týchto oblastiach sa už pred časom vlastne prijatím pasov Ruskej federácie prihlásili k ruskému občianstvu bol vytvorený predpoklad, že vlastne vyslovili súhlas s osamostatnením od Ukrajiny a teda, že časom dôjde aj k ich štátnej legalizácii. teda nič nové pod slnkom. V histórii je nemálo príkladov, kedy sa konalo obdobne a ešte aj v súčasnosti je niekoľko oblastí v Európe, kde dochádza k separatizmu a teda vlastne k národnému sebaurčeniu – Katalánsko, Baskicko, Severné Írsko. Avšak v týchto krajinách je takéto osamostatnenie potláčané hrubou silou. V nedávnej minulosti k rozpadu Juhoslávie najviac prispelo aj Nemecko, keď prekotne rýchlo začalo uznávať nové jednotlivé štátne útvary – Slovinsko, Chorvátsko, neskôr aj Čierna Hora, čo rozpútalo dlhotrvajúcu občiansku vojnu, ktorej výsledkom boli tisíce mŕtvych a zmrzačených. Ešte aj dnes je ohniskom napätia Bosna a Hercegovina a aj Kosovo. Apropó, podľa akých medzinárodných právnych noriem túto krajinu uznali USA, keďže patrila ako súčasť územnej celistvosti Srbskej republiky, keď Srbi mali ku Kosovu veľký citový vzťah už z čias bojov na Kosovom poli proti rozpínavosti Osmanskej ríši, kde dodnes stojí pamätník na počesť srbských hrdinov, ktorí tu padli za slávu Srbska. SR dodnes Kosovo ako samostatnú republiku neuznala, ale ako to, keď to spravili USA, Korčok by sa mal v tomto zmysle poponáhľať, aby nebol pokarhaný. Po skončení I. sv. vojny sa rozpadlo Rakúsko – Uhorsko a Halíč ako jeho súčasť bola vtedy na základe národností obyvateľstva rozdelili vtedajší strojcovia mieru túto oblasť medzi Poľsko a Ukrajinu. No ak by sme mali ísť hlbšie do histórie, tak by sme o existencii Ukrajiny ako samostatného štátneho útvaru mohli zapochybovať, keďže prvé zmienky hovoria o prijatí kresťanstva veľkokniežaťom Vladimírom ako vládcovi Kyjevskej Rusi, so sídlom v Kyjeve, keď do tejto ríše patril aj Novgorod. Kniežatstvo existovalo medzi IX. a XI. storočím, kedy postupne zaniklo. Ale je tiež historickou pravdou, že Ukrajina ako samostatný štát má bohatú históriu, ktorá je skropená krvou za národnú samostatnosť, spomeniem iba Bohdana Chmeľnického, Tarasa Buľbu zo Záporožia, atamana záporožských kozákov a ich boje proti rozpínavosti poľských kniežat, ale aj atamana Petliuru z čias občianskej vojny počas VOSR. V novodobej histórii to bol počas II. sv. vojny boj Národno – oslobodzovacej armády pod vedením Benderu, ktorý najprv spolupracoval s nemeckými okupantami a keď spoznal svoj omyl, bojoval proti nim. Sovietska moc ho však považovala za zradcu a po oslobodení Ukrajiny Červenou armádou jeho aj jeho povstalecké jednotky nemilosrdne prenasledovala a likvidovala. Časť z benderovcov sa potom snažila prebojovať cez Karpaty na západ, aby sa dostali do zajatia západných spojencov, kde predpokladali lepšie zachádzanie. Postupne ich však stihol osud vlasovcov, ktorí sa významnou mierou zaslúžili o záchranu Prahy pred zničením jednotkami SS, ale Stalinov režim sa aj s nimi nemilosrdne vysporiadal, keď v lesoch Šumavy s tichým súhlasom američanov nielenže zajal Vlasova, ale postrieľal drvivú väčšinu cca 40 000 vlasovcov, utáborených v lesoch. Aj vlasovci bojovali za svoju vlasť, ktorú však videli pre budúcnosť inak, ako Stalin a spol. Mnohí z nich ani nemali na výber, keďže sa jednalo o nemeckých zajatcov a ak by nevstúpili do ROA, tak ich čakala istá smrť v koncetračných táboroch.

Postup Ruskej federácie nie je v očiach USA a NATO ničím iným ako flagrantným porušením medzinárodného práva, keďže bola narušená integrita územia Ukrajiny. No pravda je taká, že tieto sporné územia už Ukrajine dlhodobo nepatria, pretože nemá nad nimi žiadnu kontrolu a ich obyvatelia sa jednoznačne prihlásili ako obyvatelia Krymu ako občania Ruskej federácie, takže Putin neurobil nič iné, iba ich chráni. Nie je chybou Rusov, že si Ukrajinci nedokázali obhájiť svoju suverenitu a územnú celistvosť, mali na to desaťročie. Nepomohol ani západ, takže je zbytočné roniť teraz krokodílie slzy. Tu nepomôžu žiadne ďalšie sankcie voči Rusku, nepomohli ani tie doterajšie. Veľké Rusko má dostatok zdrojov, aby sankciami neutrpelo a naviac za nimi stojí veľká Čína a z toho majú novodobí vojnoví štváči najväčší strach, ich svetovláda sa pomaly končí a bude lepšie ak sa k novej situácii vo svete postavia realisticky. Určite to však potrvá nejaký čas, nemôžu predsa hneď a bez svojskej propagandy priznať, že sa mýlili a to tak, ako sa pomýlili aj v Iraku či v Afghanistane, kde po pravde neuspeli ani sovieti.

Demokracia nie je vývozný artikel. Ak má vo svete celoplošne pôsobiť, tak to musia najprv precítiť a uznať ako za svoje aj obyvatelia dotknutých krajín. Prax ukázala, že priam nemysliteľné je demokraciu vyvážať do nábožensky orientovaných krajín, kde má dlhodobú tradíciu, čo podmieňuje aj odpor ku všetkému novému. Je to obdobne ako aj u nás, kde tak isto neoliberalizmus nie je vývozným artiklom, keďže sa všemožne snaží presadiť svoje nekalé ciele určené cudzími záujmami, ale prehráva u ľudí na celej čiare. Ľudia chcú u nás žiť tak ako pred tým, nechcú zásadnejšie zmeniť svoj spôsob života, tradície a zvyky. No nie je to motivované fanatickou vierou, ale prihlásením sa k dedičstvu našich otcov, k našim koreňom a hlavne diktátom zdravého sedliackeho rozumu. A to je ten zásadný rozdiel.