Apokalypsa zodpovednosti …

Natíska sa aj otázka – nad kým ?, nad čím ?. Dlhodobý spor sa medzi bývalými spojencami počas II. sv. vojny vedie aj okolo toho, kedy vlastne skončila, 8. mája 1945, čo tvrdí terajší západ, alebo či dokonca 9. mája 1945, čo dodnes oslavujú Rusi. No nielen o týchto dvoch dátumoch je spor, názory rôznych odborníkov práva spochybňujú dokonca aj nutnosť Norimberského procesu, či bolo právne opodstatnené súdiť a odsúdiť hlavných vinníkov rozpútania tejto vojny a niektorých aj odsúdiť na trest smrti. Svet ani dnes nie je v mnohom jednotný pri posudzovaní porušovania ľudských práv v rôznych krajinách, či aj pri rozpútavaní rôznych vojen aj keď sú snahy Medzinárodného súdneho dvora následné vojenské zločiny náležite potrestať. Hádam nikto dnes nepochybuje, že ideológia fašizmu, nacizmu alebo aj komunizmu sú zločinné, ale stále platí, že ideológie nezabíjajú, zabíjajú ľudia. Je to o to smutnejšie a tragickejšie, že sa to deje aj v súčasnosti , v dobe XXI. storočia, v jednej z najvyspelejších a najstarších civilizácii – v starej dobrej Európe, konkrétne na Ukrajine. Nie je pochýb, že vojnu rozpútal ruský imperializmus v snahe obnoviť pôvodné územie bývalého Sovietskeho zväzu a ako zámienku použil podobnú propagandu ako nemecký nacizmus hlavne pri anexii Sudet ako súčasti územia prvej ČSR – ochrana väčšinového obyvateľstva ruskej národnosti vo východnej časti Ukrajiny, Luhanská a Donecká oblasť. Rozbuškou bol rok 2014, kedy sa časť ich obyvateľov vzbúrila proti ústrednej vláde a so skrytou podporou Ruska začala aj vojensky pôsobiť. Už vtedy to stálo nemálo nevinných životov, kde treba zarátať aj obete zostreleného lietadla ruskými separatistami. Ľudia, čo stále podporujú ruskú agresiu často argumentujú tým, že hlavne v Odese sa neslávne zapísal pluk Azov vraždením občanov ruskej národnosti, ale cudne pri tom zabúdajú na fakt, že kto bol obranca a kto útočník. Žiadna vojna čo nejaký ozbrojený konflikt sa nekoná v rukavičkách, často sa páchajú na oboch stranách konfliktu hrozné zločiny. No poväčšine sa jedná o zlomové situácie kto z koho a potom sa nik neobzerá na to, či pácha nejaký zločin alebo nie. Pre spravodlivosť ale treba uviesť aj to, že v konflikte s Ukrajinou používa aj ruské vojsko zločinné metódy, ke*ď vo svojich radoch necháva pôsobiť dobrovoľníkov – hrdlorezov z Čečenska, či dokonca aj skupinu Wagnerovcov, ultrapravicové a fašisticko – nacistické zoskupenie, ktoré zabíjalo aj v Sýrii či Lýbii. Takže žiadna vojna nie je pre skutočných demokratov a humanistov prijateľným riešením vzájomných sporov medzi znepriatelenými krajinami. Vždy by sa akýkoľvek konflikt či iné nedorozumenia mali riešiť diplomatickou cestou. Je to však veľký problém, keď je vo svete veľký pretlak imperiálnych záujmov najväčších krajín spolu s obrovským pretlakom zbraní a zbraňových systémov rôznej kvality, keď je zároveň záujem staré zbrane ešte nejakým spôsobom využiť a spotrebovať. Na Ukrajine preto prebieha klasická opotrebovávacia vojna a to hlavne zo strany Ruska, kde môže Putin zabiť niekoľko múch naraz a to zároveň s oživením činnosti ruskej armády precvičiť a rozohriať vojakov, upotrebiť zastaranú techniku a zbraňové systémy, ukázať svetu na čele s NATO svoju vojenskú silu a schopnosti a popritom aj natrvalo ukoristiť a teda obsadiť strategicky potrebné územie na východe a juhu Ukrajiny v podobe odštiepenických republík Luhansko a Donecko či zabráneniu prístupu Ukrajiny k pobrežiu Čierneho mora. Je však otázne, či sa všetko toto Putinovi a ruskej armáde aj podarí, keďže je Ukrajina silne logisticky zásobovaná hlavne členskými krajinami NATO, kde sa úplne hlúpo a nepremyslene angažuje Naď a koaličná vláda darovaním dôležitých zbraní a zbraňových systémov bez adekvátneho finančného a materiálneho odškodnenia, čo značne už aj tak našu neschopnú slabú armádu ešte viac oslabuje. Takže aký deň víťazstva, keďže vojny stále sú a s nimi aj formou bojujúcich strán i prejavy fašizmu a dokonca aj nacizmu v podobe hrozných zločinov proti ľudskosti ?!

Sú však aj iné vojny, pri ktorých krv netečie, ale zato preteká nadmiera iných surovostí, vzájomného osočovania a hrubostí – politický zápas. Ani naša krajina nie je žiadnou výnimkou. Nenadarmo sa hovorí, že politika je špinavá záležitosť a v miernejšej forme, že je to panské huncútstvo. Ani jedna doterajšia vláda, nech už bol u moci ktokoľvek, nie úplne naplnili túžby obyčajných, slušných a dobrých ľudí. Je tragikomické, ako sa tzv. demokrati snažia svojich politických oponentov okiadzať prívlastkom fašistický a takýto oponenti – opozícia im to vracia rovnakou mincou. Pravdou však je, že fašisti sú tí, čo presadzujú protiľudovú politiku zameranú iba na zbedačovanie ľudí a naopak demokrati by mali byť tí, ktorí sa ľuďom snažia všemožne pri ťažkých životných situáciách pomáhať. Problémom ale je, že ak aj koaličná vláda pomáha, je táto pomoc nedostatočná a vlastne iba predstieraná. No ale ešte hádam najväčší problém je, že naši politici ani vlastne nepoznajú definíciu fašizmu či nacizmu, je ich niekoľko a až by ich poznali, tak by veľmi vážili svoje hanlivé obvinenia. Stále však platí : “ Najrýchlejší spôsob ako zo seba spraviť antifašistu je tých druhých za fašistov označiť. Súčasnú koaličnú vládu už môžu povaliť iba oni sami seba svojimi nezhodami, alebo si musíme počkať do budúcich volieb, keďže referendum išlo do zabudnutia. Nespokojnosť ľudí s terajšou vládou je však stále obrovská a to aj spolu s trvalým odmietaním jej legitimity.

Jeden čas išiel na TV slovensko – rakúsky seriál z obdobia stredoveku, “ Vojna volov „, kde konflikt vznikol sporom o pastviny pre dobytok medzi susednými kniežatstvami. Mne všetky vojny pripadajú nezmyselné a hlúpe ako takáto vojna volov. Nenadarmo sa hovorí, že vojna je vôl.

V jednom inom príbehu prišli raz do bezvýznamnej dedinky bezvýznamnej krajiny dvaja topografi, aby zmerali blízky kopec, čo dedinčania využili na súťaž, že kto uhádne skutočnú výšku, tak vyhráva celý bank vložených peňazí, pričom najnižšia výška sa mala tipovať od 1000 m. Topografovia ukončili svoju prácu a oznámili, že kopec meria iba 980 metrov. Na to sa rozpútala veľká nevôľa dedinčanov, ktorí sa domnievali, že je kopec omnoho vyšší a preto naliehali, aby sa kopec ešte raz premeral, alebo sa navŕšil o mohylu vysokú aspoň 20 m, aby bola výška kopca tých vytúžených 1000 m a oni a ich dedina aby mohli tak byť takýmto spôsobom povýšení na vyššiu úroveň.

Tento príbeh v mnohom pripomína tých našich vládnych tupcov , ktorí nech si aspoň uvedomia tú svoju tuposť. Už sa nato ani len Pán Boh nemôže pozerať.