Apokalypsa zodpovednosti …

Politici sa rozhodli, že nás aj počas uhorkovej sezón v čase dovoleniek budú kŕmiť svojimi úzko straníckymi problémami, aby sme aspoň trochu pozabudli na tiaživú situáciu z ktorej sa nachádzame a ktorú nám silou mocou veľmi neochotne ba až nechcene nepomáhajú. Takže dúfam, že týmto svojim blogom dokážem aspoň niektorých ľudí naviesť na iné myšlienky, hlavne tých skôr narodených, no nielen nich.

Ešte za svojho života bonviván a veľký ľudomil Julo Satinský vydal takú malú chutnú knižôčku “ Chlapci z Dunajskej ulice „. V niektorých mojich spomienkových blogoch som tiež rozvinul blednúce spomienky na tú dobu, keď sme vyrastali vo veľkom meste a prežívali intenzívne svoje dospievanie a mladosť. Julo Satinský bol o niečo starší ako ja, ale to nehralo v našich návratoch do minulosti takmer žiadnu rolu. Aj Julo Satinský venoval v tej chutnej malej knižôčke zopár riadkov fenoménu tej doby – kinu Čas. Nemám vôbec v úmysle nejakým spôsobom meniť či upravovať jeho spomienky na kino Čas, avšak ako tiež častý návštevník tohto kina má aj ja dostatok postrehov, ktoré nemajú ambíciu meniť postrehy Jula Satinského, ale ich iba skromne dopĺňať. Takže, kino Čas bol na svoju dobu dokonalo fenomenálny nápad kohosi zhora, čím urobil veľa radosti všetkým, čo nejakým spôsobom potrebovali “ zabiť čas “ a tak chodili do kina Čas. Prvotne bolo kino Čas zriadené pri Hlavnej stanici hlavne pre vyplnenie čakania cestujúcich n svoje vlaky, druhotne bol kino Čas zriadené aj v málo využívanom kine Palace na Poštovej ulici, priamo v centre mesta Bratislavy. Časom muselo kino Čas na Hlavnej stanici ustúpiť prístavbe novej vybavovacej haly a tak sa všetok záujem návštevníkov kina Čas presunul do kina Palace. Zažil som jedno aj druhé, v tom prvom som ešte ako mladý cuciak chodil na premietanie vo voľnom čase, v tom druhom som už prežíval dospievanie a všetko s ním spojené – blice za školu, ulievanie z rôznych povinností a keď nič iné, tak to príslovečné zabíjanie času. Premietalo sa non – stop a pretože sa vzduch dal iba čiastočne meniť vyvetraním, chodili počas premietania uvádzačky po kine a takými pumpičkami rozstrekovali do vzduchu aromatické aerosoli. Vstupné bolo iba jednu korunu, cyklus jedného premietania bol približne jednu hodinu a skladba takáto : žurnál, prírodopisné a vedecko náučné filmy a na záver buď nejaká kreslená rozprávka, alebo a to hlavne v kine Čas na Hlavnej stanici čiernobiele nemé grotesky. Ja som mal v obľube kreslený komediálny seriál “ Počkaj zajac “ z ruskej produkcie a náš kreslený seriál “ O pejskovi a mačičce “ či animované serály “ Ferda mravenec “ či príhody “ Pána Prokoupa „. No najlepšie spomienky mám na nemé čiernobiele grotesky, ktoré som si neskôr, v dobe videí VHS aj masívne nahrával a dodnes ich mám v obľube, keď si ich prehrávam na tablete, ak nie je v TV nič zaujímavé, čo býva v poslednej dobe okrem hašterenia politikov v TV debatách. Dodnes si dobre pamätám aj mená komikov nemej éry filmu – Charlie Chaplin, Buster Keaton, Harold Lloid, Lupino, Fatty, Larry a nezabudnuteľná dvojica Lauer a Hardy, niektorí z nich zažili potom aj ozvučenie filmu, no to už nemalo taký punc zábavy aj preto, že sa pohyblivé obrázky podarilo zosynchronizovať tak, že už nebol pohyb zrýchlený. Kino Čas bol skutočne na svoju dobu priam evolučný nápad už aj preto, že u mnohých ľudí pôsobil aj ako výchovný fenomén a studnica poznania. No malo to určite aj svoje tienisté stránky, pretože sa v šere mohli diať aj nekalé veci ako rôzne drobné krádeže či aj obťažovanie dievčat alebo žien. V kine Palace som osobne zažil aj niekoľko “ návštev “ príslušníkov ZNB, čo bolo zrejme namieste ako prevencia proti kriminalite aj keď tá bola vzhľadom na vtedajšiu represívnosť ZNB značne oklieštená. Kontrolovali totožnosť a v niektorých prípadoch došlo aj k vyvedeniu z kina ak bolo niektorí návštevníci pod parou, alebo sa správali nespratne. Vtedy sa hlavne tí, čo nemali najčistejšie svedomie usilovne krčili pod sedadlami, alebo sa potichúčky snažili “ vypariť “ popri stenách k najbližšiemu východu. Dodnes som milovníkov starých čiernobielych žurnálov ani nie pre ich zideologizovanie vtedajším režimom, ale skôr pre ich dokumentárnu hodnotu. Raz som dokonca už ako odrastený mládenec uvidel sám seba na plátne. Bolo to natočené v dobe, keď som bol prvý krát v pionierskom tábore v Tatranskej Lomnici, kde sa natáčal dokument o družbe našich a východonemeckých pionierov. Filmári si nás niektorých vybrali a tak som sa aj ja objavil v tomto filme aspoň v kratučkej sekvencii pri Štrbskom Plese, keď som skákal s nejakého veľkého guľatého balvana, ktorý vyčnieval z vody a skočil potom z neho na breh. Film bol prekvapujúco na tú dobu už farebný a bolo to niekedy v lete z roku 1955. Ani s odstupom času nemám dojem, že by čas strávený v kine Čas bol pre mňa stratený čas. V tej dobe som doslova hltal akékoľvek informácie odkiaľkoľvek v túžbe po poznaní, no najviac z rôznych kníh, ale ani pohyblivé obrázky kinematografie mi neboli nikdy cudzie a to z rôznych žánrov – boli to všetko doširoka otvorené okná poznania o všetkom, čo nás obklopovalo a dodnes obklopuje.

Takže, Julko Satinský, ty si bol prvý, kto sa podelil so svojimi spomienkami na prežitú mladosť v starej dobrej Bratislave, no nebol si sám, s tebou to ako cez kopirák prežívali tisíce rovesníkov, bol som jeden z nich. Tvoju knižôčku Julko som už prelúskal nespočetne krát, akoby si ju napísal aj za mňa. No keďže i moje blednúce spomienky majú o čom vypovedať, dovolil som si tento malý únik do minulosti, v ktorej sme obaja žili a svoje zážitky prežívali.

Vtedy sa hovorievalo : Ak máš čas zabiť čas, navštív kino Čas.