Apokalypsa zodpovednosti …

Či jednotlivec, či skupiny, či národy, hádam nikdy sa nedosiahne stav absolútnej zhody v názoroch na čokoľvek. Je to už dané od prírody, že človek sám o sebe je individualita, s vlastnými myšlienkovými pochodmi, so svojskou inteligenciou, povahou a osobitnými a jedinečnými vlastnosťami, ktoré ho tak charakterizujú v súčasnej podobe ako homo homo sapiens – človek rozmýšľajúci. Človek je teda tvor individuálny, ale za to s vienkom výsostnej potreby sa združovať s inými ľuďmi a teda je to človek aj spoločenský. Človek je súčasťou prírody a teda všetkého živého a neživého. Jeho inteligencia ho však posúva vysoko nad ostatný živočíšny svet. Bez nej by sa ľudstvo nikdy nedostalo na takú úroveň vyspelej civilizácie. Keďže sa však ľudstvo vydalo smerom vývoja technickej civilizácie so všetkými pozitívami a negatívami, bez toho, že by si to uvedomilo sa rúti ozlomkrky k bodu nevyhnutného zániku, ktorý môže zničiť všetko živé na našej planéte zem. Hlavnou príčinou je absolútna nenásytnosť ľudstva po vysokých ziskoch a pohodlnom živote spolu s pochybnými snahami o dosahovanie vyššieho stupňa civilizácie cestou príliš veľkého pretechnizovania všetkého, čo náš život obklopuje. Aby toho nebolo málo, tak je to všetko sprevádzané obrovským plytvaním nerastných surovín, fosílnych palív a neúmernou produkciou v živočíšnej výrobe, ktorá sekundárne odovzdáva do ovzdušia nežiadúce plyny, ktoré katastrofálne ničia ozónovú vrstvu okolo zeme, čo ochraňuje zem pred nežiadúcim UV a gama žiarením. Namiesto toho, aby sa všetko úsilie ľudstva zameralo na regulovanie pôrodnosti v menej vyspelých krajinách, tie bohatšie im radšej dotujú potraviny. Namiesto toho, aby sa hľadali cesty, ako tie chudobnejšie krajiny pozdvihnúť na vyššiu úroveň primeranej industrializácie a zamestnanosti, tak ich zbytok sveta dopredu degraduje na úroveň dodávateľov základných surovín. Vedci už dávnejšie upozorňujú, že svet je možno tesne pred kolapsom ak sa nevzdá tá jeho vyspelejšia časť časti svojho bohatstva a nepodelí s krajinami tretieho sveta o vyspelejšie technológie. Inak bude takéto usporiadanie sveta stále iba bipolárne a to nielen politicky z východu na západ, ale aj ekonomicky zo severu na juh, čo je aj bez hlbších úvah kameňom úrazu a plodom obrovských migračných vĺn, keď ľudia z tých chudobnejších krajín neutekajú pred vojnou, ale pre smrťou hladom a smädom, keď výnimkou sú iba niektoré lokálne vojny a tá zatiaľ posledná na Ukrajine. No aj tu sa postupne ukazuje, že je utečenecká kríza často zneužívaná na ekonomickú turistiku, čo krajiny, ktoré poskytujú nezištne pomoc po všetkých stránkach značne zaťažuje. Vedci už dávnejšie avizovali, že okolo roku 2050 dosiahne počet ľudí na svete číslo cirka 10 miliárd, čo môže mať za následok, že aj keď by sa využili všetky vhodné plochy na rastlinnú výrobu, tak to ľudstvo neuživí. To samé sa týka aj pitnej vody, ktorej už dnes je celosvetovo nedostatok a v niektorých južnejších krajinách je z roka na rok čoraz väčšie sucho. Aby toho nebolo málo, tak v dôsledku vojny na Ukrajine viazne obrovské množstvo obilia pre ruskú námornú blokádu a ľudia ku ktorým sa malo dostať zbytočne hladujú. Tých hrozieb, ktoré číhajú na prežitie ľudstva je omnoho viac, môžu prísť aj z okolitého vesmíru a práve tam by sa mala zamerať pozornosť sveta a sústrediť väčšinu dostupných zdrojov na rozvoj kozmického výskumu a hľadanie mimozemských civilizácii, či aj iných domovov ako je naša planéta zem. Namiesto toho sa venujeme enormnej výrobe plechových krabíc s kolesami, všetkého, čo je spojené s automatizáciou, robotizáciou a celkovo digitalizáciou všetko v prehnanej snahe za vysokými ziskami i za cenu, nech to stojí, čo to stojí, hlavne že si žijeme pohodlne a podaktorí aj v zbytočnom prepychu, takmer nikoho netrápi, čo bude zajtra, ako prežijú ďalšie generácie a čo im zanecháme pre ich život. Ako sa ukazuje, celkový prekotný a nedomyslený vývoj ľudskej civilizácie výlučne iba technickým smerom je akoby cesta do slepej uličky, cesta do zatratenia. Nie som proti výdobytkom moderných a vyspelých technológii, sám som vzdelaním technik, avšak tak ako aj s ohňom o ktorom je rečenie, že je dobrým pomocníkom, ale zlým pánom, by malo ľudstvo pristupovať aj k všetkému, čo má zásadný negatívny vplyv či primárne alebo sekundárne na jeho ďalšiu existenciu a teda prežitie. Inak povedané, ľudia by mali veci ovládať a nie sa nimi dať ovládať, akákoľvek závislosť na čomkoľvek ľudstvo iba degraduje na nižšiu duševnú úroveň.

Aj naša krajina a v nej žijúci ľudia nie sú nijak odlišní od zbytku sveta, tiež máme svoje radosti aj starosti i keď toho druhého je akosi priveľa. Politici a hlavne tí vládni nám často vnucujú názor, že je naša spoločnosť až príliš rozdelená, až príliš polarizovaná vo svojich názoroch na veci, deje a súvislosti, ktoré v súčasnosti prežívame. Pre mnohých z nás je veľkým problémom sa dobre zorientovať a vždy a za každých okolností vedieť, kde je ako sa hovorieva sever. Mnohí z nás to možno ale ani nechcú vedieť, žijú si svojim životom a sú s takýmto stavom polarizácie buď zmierení alebo čo je ešte horšie ani ich to nezaujíma. No všetko, čo človeka počas života obklopuje by ho malo zaujímať, pretože to poväčšine má niekedy nepriamy, ale častejšie aj priamy dopad na kvalitu jeho života. No politici nám nikdy nepovedia skutočnú pravdu, prečo je to tak. Vnucujú nám vo svojich vyjadreniach takmer vždy iba zástupné dôvody. Vyhovárajú sa, že hlavnou polarizáciou našej spoločnosti boli odlišné názory na celoplošné testovanie, na očkovanie, na zvládanie pandémie, či ekonomickú krízu, alebo na vojnu na Ukrajine. Ale ten hlavný dôvod je absolútne prozaický – našu spoločnosť rozdeľujú hlavne vládni politici svojou totálnou neschopnosťou primerane a k prospechu ľudí zvládať akékoľvek záťažové situácie, čiže po lopate povedané : svojim amaterizmom, nevzdelanosťou a neschopnosťou dobre riadiť štát si sami privodzujú hnev ľudu, ktorý je už na hranici únosnosti. Pomaly už štrajkujú všetky profesie v skladbe nášho hospodárstva, je však na škodu záujmu nás všetkých, že sa to deje lokálne a nekoordinovane namiesto sústredeného celonárodného protestu možno aj generálnym štrajkom. Neoliberálna vláda už dávno na ani nie dozrela, ale priam prezrela. Posledné udalosti, keď si zas ako už nespočetne krát znovu padli Matovič a Sulík do náručia a takmer všetko si odpustili a navzájom sa ospravedlnili je iba pokračovaním trápneho divadla, aké stále verejnosti predvádzajú. Potvrdzuje sa tak aj moje podozrenie, že všetky tie nedorozumenia, kľučky a vytáčky okolo nezmyselne zmysluplného protiinflačného balíčku, dokonca aj s prispením Čaputovej, keďže poslanci prelomili jej veto, je iba akési morbídne divadlo, tak to dáva na Ústavný súd, aby tá pomoc aspoň tej malej časti strádajúcich ľudí prišla čo najneskoršie, možno ani nedošla vôbec. Prapríčina všetkého, čo so sebou prináša energetickú krízu, už takmer nekontrolovateľnú infláciu a následné enormné zdražovanie nemá za príčinu plynovú krízu, ani tú ropnú a na vine nie je ani vojna na Ukrajine. Prapríčinou všetkého tohto galimatiášu je obrovský prebytok papierových peňazí na finančných trhoch, čo priznala sama guvernérka ECP, Lagardenová. A tak podľa môjho názoru najjednoduchším spôsobom ako inflačné peniaze stiahnuť vo veľkom z obehu, aby tak znovu nadobudli na cene, je zobrať ich ľuďom cez umelo vysoké ceny tovarov a služieb. Táto nová vlna ekonomickej krízy je veľmi podobná tej z roku 2008, keď jej príčiny boli takmer na vlas podobné. Primárne to všetko spôsobilo neúmerne množstvo tlačenia nových papierových peňazí a nízke úverové úroky, čo sekundárne spôsobilo v roku 2008 obrovskú vlnu prepadu hodnoty účastnín na svetových burzách a tým aj takmer celosvetový kolaps ekonomiky a finančnícva. V súčasnosti síce zatiaľ burzy nepadajú, ale za to na kolená padajú obyčajní, slušní a dobrí ľudia, ktorí sa nepachtia za obrovskými ziskami za každú cenu a o i za cenu zbedačovania jednoduchých ľudí, čo sa uspokojujú iba s tým, čo majú. Nemali by sme podľahnúť ani vplyvu a rôznym lákadlám z EÚ, čomu poľahky podliehajú hlavne mladí ľudia a preto utekajú z domoviny akože na skusy, ale často sa ani nevrátia. Náš demografický vývoj je už neudržateľný a politici by už s tým mali niečo robiť. EÚ nie je všeliek na všetko a doterajšie naše skúsenosti ako členskej krajiny to iba potvrdzujú. EÚ už ani zďaleka nie je tým, čo bola pri jej zakladaní – spoločnosťou krajín, ktoré by si mali všemožne navzájom pomáhať. Postupne sa stala EÚ akýmsi politickým konglomerátom, čo si chce svojou ideológiou liberálnej demokracie zmagoriť ľudí z krajín, ktoré hodlajú žiť po svojom a nechcú sa stať obeťami ideológie, ktorá ničí všetko, čo je im sväté. Jej cieľom je zničiť a podrobiť si všetky štáty, založené na národnom princípe a pretvoriť ich na akúsi otvorenú spoločnosť, čomu ešte zatiaľ tieto krajiny odolávajú, ale je iba otázkou času, ak zatiaľ u nich nenastúpi konzervatívnejší politický smer, že neskolabujú a nestratia svoju suverenitu a štátnosť. Vďaka súčasnej koaličnej vláde k tomu nemáme ďaleko, keď takým medzistupňom sme sa stali žobrákmi Európy, čo musia žobroniť o eurofondy, či aj vojenskú pomoc pri ochrane našej krajiny pred možným útokom zvonku. Našim vzorom na poli vnútroštátnych i zahraničných záujmov by malo byť konanie Maďarska a Poľska, ktoré si aj napriek vysokej nevôli europolitikov dokázali obhájiť svoje lokálne záujmy. Naši vládni politici sa oproti tomu radšej pchajú EK do r.ti a nedokážu, či aj nechcú pre našu krajinu a ľudí v nej žijúcich presadiť nič, čo by ju mohlo povzniesť k vysokej prosperite a vyššej životnej úrovne ľudí. Osobne sa domnievam, že nikdy tak, ako nám to politici často servírujú nedosiahneme úroveň vyspelejších krajín ako je Nemecko či Francúzsko a dokonca sme už začali aj stagnovať napriek optimistickým prognózam, že je naša ekonomika schopná udržať primeranú životnú úroveň u ľudí a schopná zabezpečovať celkový chod krajiny. Opak je pravdou, naša ekonomika stagnuje, nezvyšuje svoju výkonnosť a vyhovárať sa, že je kríza a vojna na Ukrajine je iba detinské skresľovanie skutočnosti a únik od reality. Sme malá krajina, ale mali by sme byť na ňu všetci, čo tu žijeme hrdí, no žiaľ nie je byť na čo hrdý. Každý národ má takú vládu, akú si zaslúži.

Každý človek má výsostné právo na vlastný názor, no sú okamihy, keď sa v záujme spoločného dobra dokážeme nad toto právo povzniesť.

Neviem, či aj niekde inde na svete je tomu tak, ale u nás je to tak. Keď sa stretne jeden človek s druhým, založia novú politickú stranu, keď pribudne tretí, chce byť jej predsedom a na dôvažok : čo vie jeden, vedia takmer všetci na Slovensku.