Apokalypsa zodpovednosti …

V päťdesiatych rokoch minulého storočia sa na školách vďaka pochybnému víťazstvu KSČ po voľbách v roku 1946 a následne po februárovom víťazstve pracujúceho ľudu nad reakciou udomácnil Zväz pionierov a Zväz čs. mládeže. V tej dobe bolo veľkou výsadou stať sa pionierom alebo zväzákom. Ako školáci sme politike nerozumeli a brali sme iniciatívy týchto predvojov KSČ ako samozrejmosť a dokonca sme tým najlepším žiakom, čo dostávali v predstihu červené šatky aj ticho závideli. K tým červeným šatkám patrili aj biele košele a tmavomodré nohavice či sukne, s čím mali deti z chudobnejších rodín veľké problémy. Nuž vtedy to bolo tak. Spomínam to iba preto, že moji rodičia mi umožnili cez ich zamestnávateľov dostať sa tri krát do pionierskeho tábora. Priznám bez mučenia, že mám na pobyty v nich iba tie najlepšie spomienky možno aj preto, že to bol akýsi únik od prísnych pohľadov rodičov za čokoľvek, čo sme vyparatili, ale aj preto, že v tábore sme boli všetci rovní a rozhodnutí si pobyt vonku bez rodičov riadne užiť. Vznikali tu kamarátstva a v poslednom tábore už ako siedmaci aj prvé nevinné lásky. Prvé dva tábory som prežil vo Vysokých tatrách, čo snáď ani nemusím dopodrobna opisovať, že to boli všetko vrcholné zážitky v prekrásnej prírode Tatier. Už v tej dobe sa chodilo na rôzne túry a zájazdy do blízkeho okolia. Jazda s lanovkou na Lomnický štít, Skalnaté pleso, Svišťovka či jazda hrebeňovkou na Hrebienok a pešia túra k Studenovodským vodopádom sú nezabudnuteľné zážitky. Boli sme aj na Štrbskom plese, kde sa na základe družby s východonemeckými pioniermi točil aj krátkometrážny film, kde som v jednej krátkej sekvencii aj hral, bol farebný. Jednému som sa vtedy veľmi čudoval, prečo Nemci nenosia červené pionierske šatky ako my, ale modré. Jediné, čo mi vtedy na takýchto táboroch vadilo, bolo to, že všetko bolo prísne organizované a vyžadovala sa prísna disciplína takmer ako u vojakov, chýbal trošku voľnosti.

Za prvej ČSR bol hlavne v Čechách silne rozvinutý tramping a skauting. Skauting bol vtedy inou ideológiou podfarbené tábory v prírode. Aj skauti nosili šatky ale zelenej, alebo zeleno červenej farby so sponou v podobe ľalie a uniformu v khaky farbe. V dobe mojich školských rokov som si veľmi obľúbil illustrované knižôčky o príbehoch skautov pod názvom Rýchle šípy od Foglara, doslova som ich očami hltal. Skauting mal s pionierskymi tábormi veľa spoločných čŕt ako prísna organizovanosť a disciplína, ovšem ešte na vyššej úrovni, mali aj svoju vlastnú hymnu a každý táborový deň sa vztyčovala štátna vlajka, rozdeľovali sa stráže, robili sa orientačné pochody s nejakým námetom a pod. Tiež tu ale chýbalo aj trochu viac voľnosti, no tak ako u pionierskych táborov, decká boli radi, že vypadli z domu. Skauting je v Česku ešte aj dnes veľmi populárny a preto sa aj organizuje masovejšie ako na Slovensku.

Tramping sa masovo ujal hlavne tiež v Čechách a to dokonca už aj za prvej ČSR, čo pretrváva dodnes. Bola to taká neohrabaná obdoba napodobňovania kovbojov z divokého západu v Severnej Amerike a popularitu si urobil hlavne čítaním Rodokapsov / Román do kapsi /, čomu holdovala hlavne dospievajúca mládež. ale aj nemnohí dospelejší jedinci. Nosili sa Kovbojské klobúky, alebo kto ho nemal, tak si upravil normálny klobúk, vesty a károvanú košele, podaktorí už vtedy nosili ošúchané džínsy a kto ich nemal, tak hociaké staré nohavice. K plnej výbave patril aj nepostrádateľný batoh, tzv. US – ka, taký podlhovastý batoh. či teľacinka po nemeckých vojakoch, celta, ešus, dýka, opasok s nejakou príťažlivou prackou a poprípade aj malá sekerka. Trampovia nosili so sebou aj gitary – španielky na ktorých po večeroch pri táborákoch vyspevovali trampské pesničky. Poväčšine to však boli výrastkovia z dobrých rodín, tzv. “ slušáci “ a okrem večne nahundraných lesníkov, stále upozorňujúcich na zákaz robenia otvoreného ohňa a zákaz táborenia nemali u ostatných ľudí takmer žiadne problémy. Pobyt vo voľnej prírode bol pre trampov celoživotný fetiš, takže ho mnohí praktizovali aj o vyššom veku. Trampské pesničky sú trvalo obľúbené u verejnosti a to aj u takých ľudí, čo nikdy netrampovali.

Slovenskou obdobou trampingu bol čunder. Ani som nikdy nepátral, aký bol pôvod tohto slova, jednoducho, keď sa išlo na výlet do prírody, vždy sa hovorili, že sa ide na čunder. Inak mal čunder všetko, čo sa ho týkalo, takmer do bodky všetko spoločné s trampingom. Na Slovensku to bol jednoducho čunder. Keď som mal 14 rokov, rodičia ma pustili na môj prvý čunder. Možno by som sa nikdy nestal čundrákom, keby nebolo jedného odrastenejšieho susedovie chlapca, na ktorého moji rodičia dali a ten sa musel sväto sväte zaprisahať, že so mňa nikdy počas čundru nespustí oči a dovedie ma späť domov bez úhony. Bol to čunder na zrúcaniny hradu Pajštún kdesi na Záhorí, dodnes si pamätám na dlhý, takmer nekonečný výstup ostrým svahom cez hustý les. Hrad bol samá zrúcanina, ale vhodnejšie miesto na táborenie asi ani nebolo. Ako prijatie som musel absolvovať tzv. pupkáča – na hol´é brucho som dostal mnoho rán otvorenou dlaňou, čo hrozne štípalo, no musel som zaťať zuby. Keď sa stmievalo, rozbili sme tábor – z cielt po dve sa urobili ihlanovité stany, zapálil sa táborák a tí starší vyspevovali trampské pesničky ako o dušu. Na druhý deň sme v kotly varili guláš, napadalo doň noho sadzí z ohňa, ale nám aj tak fantasticky chutil. Táborili sme tu celú sobotu a nedeľu, ale na nedeľu nám zostali iba nejaké konzervy a uschnutý chleba. No aj tak som sa na mojom prvom čundry cítil voľný ako vták, no báječne. Stal som sa tak plnoprávnym čundrákom – mazákom. Nasledovalo mnoho čundrov na rôzne miesta Slovenska, sčasti na bicykloch, sčasti autostopom. Bolo to síce zaázané, ale my sme vtedy veľmi na zákazy nedali a na šťastie ani mnohí vodiči, ktorí sa nad nami zmilovali a dovolili nám, aby sme vyskočili na valník. Osobné autá sme ani nezastavovali. Neskôr sme práve kvôli stopu pribrali do čisto chlapskej party aj dve dievčatá / ale vo všetkej počestnosti /, aby nám pomohli svojim šarmom znásobiť šance na dobrý stop, no a dokonca to aj pomáhalo. Najčastejšie sme chodili na Kamenný mlyn, bol doslova ako sa hovorí za humnom od Bratislavy. Dodnes tam stojí stará borovica, ktorá nesie na svojej kôre naše iniciálky mien. Mali sme obľúbenú aj Oravskú priehradu, Šíravu, Senecké jazerá, hrad Červený kameň, horné povodie Váhu a miesta na brehoch, kde je dnes priehrada Liptovská Mara a samozrejme aj naše Vysoké Tatry, kde ale bol veľký problém voľného stanovania a táborákov. No najčastejšie sme chodili na Počúvadelské jazerá / cajchy /, kde takéto zákazy neplatili. Bolo to síce ďaleko, voda v cajchoch studená, bŕŕ, ale to prostredie na Počúvadle bolo prekrásne a to stálo za to. Boli sme aj na Sitne, ale boli sme sklamaní, pretože tam žiadni sitnianski rytieri neboli. Ťažko zrátať počet čundrov na ktorých som bol, raz sme dokonca pri Zlatých Moravciach boli donútení spať pod širákom, pretože nám nijakovsky nevychádzal stop. Raz som bol s jedným kamarátom dokonca aj na zimnom čundre, bola to ale dosť chladná skúsenosť aj keď sme si vystlali stan čečinou / karimatky vtedy neboli /, poukladali na to dve vrstvy diek a navrch spacáky, triasli sme sa až do rána zimou ako osiky. Toto moje čundrovanie pokračovalo až do doby nástupu na vojenčinu, po nej som si založil rodinu, ale s ňou som vždy ak bola čo len najmenšia príležitosť spolu s našimi deťmi a manželkou absolvovali takmer tie isté miesta, ale v inom čase, kde som za mladi čundroval – nemali nikdy námietky. Dnes sú často rodičia a ich deti, či aj mládež a dospelí na hony vzdialení takýmto zážitkom. Až na malé výnimky, nikdy nezažili šum lesa, spev vtákov, vôňu živice z borovíc, vôňu opadaného lístia, čisté hviezdne nebo s celou mliečnou dráhou, ani vetrík vo vlasoch, ani kropaje dažďa, vyštípané líca, omrznuté nohy a ruky, sneh na tvári a ani kde tu nejakú tu zver, dnes iba ak tak premnožené medvede. Ak aj niekedy vypadnú ľudia z domu, tak to často krát končí na rodinných chatách či víkendových domoch a to nehovorím o nejakých tých skromných výletoch do prírody, ale aj o rôznych pobytoch v prírode, hrách a zábav na čerstvom vzduchu. Dnešná digitálna mládež to zrejme už nikdy nezažije.

Človek je nerozlučne spätý s prírodou, je len na škodu veci, že ju nedokáže naplno neškodne užívať, ale naopak jej v súčasnosti viac škodí ako prospieva.