Apokalypsa zodpovednosti …

Keďže mal môj blog o blednúcich spomienkach na Bratislavu pomerne priaznivý ohlas, dovoľujem si v mojich blednúcich spomienkach voľne pokračovať. Aby som nikoho z možných pamätníkov mojich spomienok nijakým spôsobom bez ich súhlasu nekompromitoval, nebudem vo svojich spomienkach nikdy uvádzať mená ani niektoré názvy. Pred vojnou sme bývali niekoľko rokov na takej jednej okrajovej časti starého mesta, no po vojne sme zmenili bydlisko a usadili sme sa na ulici, ktorá bola spojnicou Mýtnej a Žilinskej ulice. Dostať sa do Bratislavy nám pomohol jeden strýko v roku 1936 a odvtedy až na malú výnimku cez vojnu bývala naša rodina v tomto meste. Náš dom na spomínanej ulici stojí dodnes a susedí s novostavbou ČSOB, kde pred tým býval garážový dvor. V tesnom susedstve nášho domu bol aj už spomínaný park ČETKA. Keď ešte žila moja stará mama, mimochodom veľmi skromná a dobrá žena, ktorá nám ako deťom dokázala svojim pútavým rozprávaním vykúzliť dokonalú našu prvú obrazotvornosť o okolitom svete a hlavne o svete rozprávok. Hlavne v zime po večeroch sme si deti usadali okolo šporhelta / šporáka na tuhú palivo / a pri blikotavom svetle horiaceho ohňa sme dychtivo a so zatajeným dychom načúvali krásny kľudný a mäkký hlas, takže sme ani nedýchali, len aby nám nič z jej rozprávania neušlo. Ako malé deti sme toho vyparatili veľa a mnoho krát si to zaslúžilo aj trest, náš otec nemal nikdy ďaleko k remeňu, ktorý si dokázal priam neuveriteľne rýchlo odpásať, zložiť na dvoje a poďho vykonať zaslúžený trest. Keďže som v tej dobe bol benjamínkom, staršia sestra aj brat dokázali niekedy otca presvedčiť, že to nie oni, ale ja som hlavným vinníkom a tak som to zlízol aj za nich. Keď boli teplé letné večery, zvykli si staré matere z domu povyťahovať stoličky či štokrle popred dom a keď tak posedávali, ohrievali sa v lúčoch zapadajúceho slnka a vymieňali si ako teraz ja s vami svoje blednúce spomienky na svoj život. Boli to zväčša mestské paničky, hlavne jedna, pôvodom Bulharka, ktorá prišla na Slovensko ešte za čias prvej ČSR spolu so svojou dcérou, primabalerínou, inak veľmi krásnou ženou. No a je zaujímavé, že aj keď bola táto stará dáma z tzv. vyšších kruhov, padli si s mojou starou mamou do oka a boli až do ich smrti nerozlučnými priateľkami. No ako som už spomínal, našu starú mamu pre jej láskavú a skromnú povahu a príslovečnú ľudovú múdrosť / bola síce zemianskeho pôvodu, ale podľa mešťanov sedlaňa / mali radi všetci, čo ju poznali. Bol to podľa mňa človek s veľkým Č a ako aj hovorieval nebohý Julo Satinský, smrdela vôkol seba samou človečinou. S dvoma synmi tej bulharskej primabaleríny sme boli za detstva veľkí kamaráti. Keďže boli dobre situovaní a mali dokonca aj slúžku, pekný veľký byt a deti množstvo hračiek, často som sa ako malé dieťa u nich hrával. Raz s stala taká nepríjemná vec, že sme pri hre s elektrickým vláčikom nejakým nedopatrením urobili elektrický skrat a vyhorela diera do drahého perzského koberca. Ich stará mama mala veľké pohybové problémy, ktoré jej niekedy vyvolávali kŕče do lakťových kĺbov rúk a tak sme ako keď dedko s babkou ťahali repu aj my traja ťahali starej mame ruku, aby sa jej kŕč uvoľnil. Ako odmenu mala pre nás vždy pripravenú nejakú sladkosť. Naša ulica ako vedľajšia spojnica Mýtnej a Žilinskej nebola na tú dobu pre malé množstvá áut veľmi frekventovaná. Jej tichosť iba občas prerušil dupot kopít koní, ktoré ťahali skriňový modrý voz pošty. Z jej príchodu sme ako deti mali vždy obrovskú radosť a potajomky sme vždy vysadli na zadný schodík a cez celú ulici sme sa so smiechom povozili. Niekedy k nám zavítal aj koňský povoz s veľkými hranolmi ľadu, vtedy ešte málokto vlastnil elektrickú chladničku a boli také drevené skrine, kde sa ľad uložil a chladil potraviny pokiaľ sa neroztopil, aj my sme takú mali. Veľkým zážitkom boli aj príchody smetiarov. Keďže sme mali vnútorný dvor, kde boli miskýble / smetiarske nádoby / uložené, museli smetiari gúľaním našikmo tieto guľaté sudy povyťahovať až na ulicu, pričom s nimi riadne hrmotali. Ak aj nejaké auto niekedy cez našu ulicu prešlo, bol to veľký sviatok a taký ako keď si jeden vyššie postavený štátny úradník mohol dovoliť kúpiť malú fiatku, ktorá bola potom dlho stredobodom záujmu obyvateľov ulice. V našom dome býval jed šofér, čo na veľkom osobnom aute Škoda kabriolet vozil nejakého papaláša a toto auto sa tiež tešilo veľkému záujmu. Raz sa na Žilinskej ulici stala dopravná nehoda a rachot z nej prilákal nielen množstvo dospelých, ale aj nás detí. Po prvý raz som videl auto, ktoré malo rovnaký predok ako zadok, bolo to americké auto Studebacker. N8raz bol taký silný, že kapota z neho odletela veľmi ďaleko. Konča našej ulici, oproti kasárňam Vojenského umeleckého súboru bola taká malá autodielňa a tu boli aj začiatky mojich záujmov o motory a všetko okolo nich. Asi v strede našej ulice býval jeden taký amatérsky motocyklový závodník u ktorého som takisto obkukával všetko, čo sa len dalo vrátane rozoberania a skladania motorov. Aj toto bolo mojim hlavným motívom, že som sa na začiatku mojej budúcej kariéry technika rozhodol ísť do učenia za automechanika. Na našej ulici býval aj jeden starý pán, inak starý prešpurák, ktorý ešte stále hovoril ťahavým nemeckým prízvukom ako napríklad : “ Táku ty jédnu strélim pó pápuli, ty sómar sprósty .“ Od neho som sa naučil čo je to frištuk, špacírka, štamgast, fičúr, frajer, či štrádlovať a podobne. Mal silne hrdzavé vlasy a bradu a preto sme ho volali ryšavý kocúr, ale inak bol k nám deťom vcelku ústretový. Často sme chodili do kasární Vojenského umeleckého súboru, pretože sa vtedy s nejakou kontrolou na bráne nerobili veľké caviky a hlavne nás deti vojaci vždy radi vedeli. Vojaci fasovali také zlisované kocky cukru s čiernou umelou kávou / cigorkou / na rýchlu prípravu teplej kávy a my deti sme ju od nich drangali a potom oblizovali ako dnes lízatka či nanuk. Vojaci mali aj vlastné kino s premietačkou na 16 mm filmy a tak som ešte ako dieťa videl veľa čiernobielych celovečerných filmov, no najviac som si zapamätal film o cestovateľovi Holubovi medzi africkými divochmi. V lete sme na našej ulici často hrávali aj futbal a predstavovali sme si, že sme ako Dodo Reiman či Tegelhof. V našom dome býval môj dobrý kamarát a súputník v škole, kde sme dlho sedávali spolu v jednej lavici a aj sa spolu učili, no a on si vždy pri futbale obliekol čierne tričko s prišitou jednotkou na chrbáte spolu s koženými rukavicami. Nemal potom veľa šťastia, lebo raz na dovolenke u starých rodičov ochorel a ostal mrzákom na dolné končatiny. Nikdy to však nevzdal, bol dobrý študent a skončil ako atómový fyzik. Ešte dlho sme potom u nich doma hrávali šnapsa a chodili spolu peším busom do bistra pri kine Hviezda na štamrplík džinu s kávičkou. V zime prišiel čas aj na hokej. Keďže boli vtedy tuhé zimy a naša ulica bola autoprázdna, normálne sme ju naprieč poliali vodou a niektorí s korčulami, niektorí aj bez nich sme naháňali puk a stielali do bránok pozbíjaných z dreva a namiesto sieti s natiahnutým vrecom. Brankári mali betóny zo slamy napachatej a zošitej z vriec. Z jedného z nich vyrástol aj dobrý hokejista, ktorý hral aj v najvyššej lige. Dnes by to bolo mladým hokejistom iba na smiech, majú buď od rodičov alebo klubov všestrannú podporu. Ale taká bola vtedy doba. Ani chudoba, ani nádej po kariére profesionála nás po vojne neodradila od športovania. Šantili sme, behali sme, hrali sme stolný tenis, basketbal, malý futbal, tenis a dokonca aj volejbal. No a ten bol možno aj zámienkou ako sa priblížiť športom k našim možným láskam. Vtedy sa totižto v ČETKE dosť často hrávalo do kruhu s chlapcami a dievčatami. zime vždy napadalo aj v meste veľa snehu a dokonca niekedy v roku 1952 / 53 ho napadalo toľko, že sme si ako deti robili do snehu tunely a bunkre. Nemal som lyže ani korčule, neboli sme vtedy nijak zámožní a tak keď napadal sneh, skoro ráno, keď ešte neboli v ČETKE ľudia a deti som v snehu robil nohami také akože stopy po lyžiach a predstavoval som si, že som na lyžiach. Moje prvé korčule boli slávne klipsňáky, také nízke, že som mal veľmi skoro vnútorné hrany mojich topánok do šikma zodraté, za čo ma doma nepochválili. Pamätám si, že raz v lete v roku 1950 som sa pred ostatnými vychvaľoval, že idem do školy. Prsty som mal kŕčovito zabodnuté do sieťového oplotenia tenisového kurtu a divil som sa, že chalani, ktorí naháňali po kurte loptu mi nevenovali žiadnu pozornosť, no ja som mal vtedy náramnú radosť a tešil som sa na moju prvú a novú školnú tašku, nejaké zošity a peračník s písacími potrebami. Ako málo stačí k detskej radosti. Život našej ulice pokračuje ešte aj dnes aj keď už trochu v oklieštenej podobe. Dolná časť ulice a časť ČETKY padla na výstavbu budovy Slovenského rozhlasu, spomínaná garážový dvor, inak miesto mojich zábav na odstavených terénnych džípov Willis a lozenie po strechách garáží, ako aj nekonečných debát s vojakmi v stráži, musel ustúpiť výstavbe budovy ČSOB. No horná časť ulice ostala takmer neporušená aj s chodníkom a lemujúcim stromoradím spolu s celým obytným blokom vrátane nášho domu. Neskôr sme sa presťahovali na Michalskú ulicu, blízko Michalskej veže, ale to som už bol končiaci adolescent, prechádzajúci od puberty do dospelosti. Ale o tom možno až niekedy nabudúce v časti “ Staré mesto „.