Apokalypsa zodpovednosti …

V Bratislave sme bývali od roku 1936. Keď bombardovali cez vojnu mesto, otec nás evakuoval na Horniaky do miesta jeho rodiska, kde som sa aj narodil. Bratislavu som spoznal až v mojich ranných rokoch a počas dospievania. Bola to iná Bratislava ako dnes, bola to ešte tá stará dobrá Bratislava, akú už máloktorí súčastníci pamätajú, so svojou stáročnou históriou, keď sa nad ňou prehnali rôzne búrky spoločenského vývoja, no mesto všetko ustálo a stojí hrdo dodnes aj keď už sčasti v zmodernizovanej podobe. Moderný urbanizmus necitlivo odťal mnohé historické pamiatky, ktoré tak skončili na smetisku dejín. Mesto značne urbanisticky ale aj historicky poškodila výstavba mosta SNP, ktorej musela ustúpiť podstatná časť Podhradia a aj slávne neslávna mestská časť Vydrica. Niekedy v tridsiatich rokoch minulého storočia dal bohatý mäsiar Manderla postaviť na vtedajšie časy čosi nevídané – prvý slovenský mrakodrap, ktorý sa stal bydliskom mnohých známych osobností akou bol napríklad aj nezabudnuteľný herec František Dibarbora. Hrou osudu skončil jeho život pri dopravenej nehode práve pri novom moste SNP. Vyrastal som v tomto meste v dobe, keď sa ešte dosť hovorilo medzi obyvateľmi mesta aj po maďarsky a nemecky, hlavne medzi starými prešpurákmi. Dodnes si pamätám ešte niektoré pôvodne nemeck – rakúske názvy častí Bratislavy akou bol Račišdorf, Dorkapľa, Brenner, Apolka, Oremláz, Kuchajda, Dynamitka, Štolverk, alebo aj Tehelné pole. Električka / šalina / vtedy končila obratiskom za poslednými budovami Novej doby, súboru moderných obytných budov, takisto postavených v tridsiatich rokoch minulého storočia. V ich tesnej blízkosti stál pôvodný futbalový štadión vtedajšieho ŠK Bratislava, neskôr ŠK Bratislava ÚNV, kde teraz stojí národný štadión a domovský štadión Slovana Bratislava. Bol som za mladi veľkým fanúšikom Červenej hviezdy Bratislava, ktorá mala starý štadión s drevenými tribúnami v Petržalke. Tegelhof, Kačány, Laskov či Cimra boli vtedy mojimi športovými vzormi. Kamaráti ma však raz priviedli na zápas Slovana a tomu som potom zostal verný či v hokeji alebo vo futbale dodnes. Niekedy začiatkom šesťdesiatich rokov minulého storočia prišla na priateľský zápas slávna Brazília, mal som to šťastie, že som sa dostal na tento zápas, mimochodom filmové zábery z neho boli použité aj v slovenskom filme “ Chlapi v ofsajde „, kde hral aj spomínaný Dibarbora a ako jeho filmová manželka dnes už 96 ročná Mária Kráľovičová. Vedľa štadióna Slovana boli tenisové kurty, kde dnes stojí hala Tenisového centra. Nachádza sa to v takej priehlbine, kde sa kedysi predávala jedna z najlepších zmrzlín v meste. Ešte aj v tej dobe žili niektoré mestské exotické postavičky akými bol hlavne Šenenáci večne vyfintený v šatoch akoby z minulého storočia s viacerými balíčkami akože z nákupov a v cylindri a bielych rukavičkách. Okrem neho to bol aj turecký predavač zmrzliny Ezra, ktorý mal taký trojkolesový bicykel – vozík s nákladom zmrzliny, podotýkam skvelej, na vozíku mal zvonček a ako bol v pohybe, privolával štamgastov týmto zvončekom. Deti boli okamžite okolo neho a kto mal peniaze, dostal zmrzlinu do kornútku s takou špeciálnou lopatkou, čo malo vtedy veľký šarm a zmrzlina chutila ešte lepšie. V horúcich dňoch – vtedy ešte existovali štyri ročné obdobia a letá boli skutočne teplé a zimy tuhé mestské služby polievali ulice vodou, tzv. kropiace vozy a my deti sme pred nimi šantili a výskali ak nás polievači trochu vodou pokropili. Na našej ulici býval jeden bývalý partizán bez jednej nohy / mal iba drevenú protézu /. Aby mal na alkohol, chodil žobrať pred kostol Blumentál a aby sa ľudia ešte nad ním viac zľutovali, vždy si jednu ruku vopchal do rukáva. Vyžobral vždy veľa drobných, ktoré ale vzápätí skoro všetky prepil v krčme u Tomaštíka na Mýtnej ulici. Čo mu zostalo, to sme zasa my deti od neho vyžobrali aj keď to boli doslova halieriky, mali sme z toho veľkú radosť. Keď bol v dobrej nálade, sadol si na schody kde býval / časť našej ulice bola vtedy ešte zastavaná aj domami dedinského typu a rozhovoril sa o tom, ako kosil automatom a granátmi Nemcov. Je ale pravda, že možno ani neklamal, pretože ak boli nejaké významné slávnosti, mal na saku pripnutých veľa metálov a dokonca aj nefalšovaný odznak partizána a ten dostávali iba skutoční partizáni, nie tí, ktorí boli či aj sú ešte dnes členmi Zväzu protifašistických bojovníkov. Mal som to šťastie, že som vyrastal na ulici síce uprostred mesta, ale na dosah ruky s veľkým parkom s tenisovým kurtom, basketbalovým ihriskom a veľkým vyštrkovaným oválom, kde sa dalo behať do sýtosti. Park mal v areál množstvo starých silných stromov, po ktorý sa dalo loziť do nemoty a hrať do sýtosti rôzne naháňačky. Uprostred parku bola veľká fontána, kde sa mi ako dvojročnému podarilo padnúť do plytkej vody a aj keď mala jej výška cirka iba takých 30 – 40 cm, keďže som padol naznak, tak by som sa možno aj utopil, keby ma nevytiahol za vlasy akýsi výrastok, ktorého volali familiárne Oranžio mio / môj pomarančík /. Bol to chalan, ktorý mal u ostatných vysoký rešpekt ani neviem prečo. Park sa vola familárne ČETKA, možno aj preto, že na jeho konci bol areál kasárni, kde vtedy sídlil Vojenský umelecký súbor. Hneď vedľa našej ulice bola Kopáčska ulica, ktorá mala v zástavbe samé domy dedinského typu, pravdepodobne to kedysi dávnejšie tvorilo predmestie Bratislavy. Taká bola aj Mýtna ulica či aj Slovanská ulica. Dnes sú na ich miestach moderné budovy Strojníckej fakulty, či sčasti aj obrátená pyramída Slovenského rozhlasu a výšková budova Slovenskej národnej banky. Budovu Novej pošty, kde ale dnes sídli ministerstvo dopravy začali stavať ešte za Slovenského štátu, čiže som ešte videl aj jeho oceľový skelet a až následne sa dostavali obvodové múry a vnútrajšok budovy. Slávny Firšnál, dnešné Mierové námestie bol po vojne obrovský nezastavaný priestor, kde sa konali veľké manifestácie a výročné vojenské prehliadky. Bývali tam aj rôzne atrakcie ako kolotoče či húpačky a dokonca raz aj bábkové divadlo, odkedy mi v pamäti navždy zostal malý Gašparko, čert, princ, kráľ, princezna či aj pani Korkáčová. S chalanmi z Kopáčskej ulice sme boli v stálom spore, keďže dve ruiny zbombardovaných domov vytvárali spoločný priestor o ktorý sme často úpenlivo bojovali, niekedy aj kameňami. Konča hornej časti našej ulice ústila na Žilinskú, ktorá sa napájala z jednej strany na Banskobystrickú / popod Úrad vlády / a na druhej strane na Šancovú / predtým Malinovskú /, ktorá sa južne napájala na Račianske Mýto starú Filiálku. Na križovatke ciest Steinerová a Vuka Karadžiča, kde stál či ešte aj dnes stojí pivovar Steiner, dodnes stojí zrekonštruovaná pôvodná budova niekdajšej Koňky – konskej železnice ešte z čias Rakúska – Uhorska. Koľaje ešte dlho za totality smerovali do továrne Káblovka, ktorá ale dnes musela ustúpiť modernej štvrti okolo nového Národného divadla. Slúži ku cti, že developeri uchovali pre históriu aspoň časť budov starého areálu Káblovky. Boli časy, keď sme za mladi ani nechodili električkami či trolejbusmi, ale sme si štrádlovali peším busom krížom krážom po celej Bratislave. Vtedy sa nám ani nezdali tie vzdialenosti také veľké, dnes je aj cesta do potravín akási dlhočizná dlhá. Na Tehelné pole na kúpalisko to bolo časovo peši takých 15 minút a ten istý čas to trvalo aj na druhú stranu k Dunaju. Ešte dlho po vojne premával do Petržalky tzv. Propeler, osobná loď na parný pohon s lopatkovými záberovými kolesami. Na druhej strane Dunaja v dnešnom parku Ľudovíta Štúra bývali na 1. mája majálesy so všakovakým zábavným programom a stánkami s občerstvením, kde sa okrem piva predávali aj párky, ktoré som doslova miloval, no to boli ale iné párky ako dnes – super kvalitné, samé dobré nefalšované mäsko. Priznávam bez mučenia, že dnes nie sú všetky potraviny aké vtedy bývali, kvalita išla strmo dole a aj keď boli dosť dlho po vojne potravinové lístky pre nedostatok základných potravín, boli kvalitné a to im zostalo aj po väčšinu času za totality. Na križovatke Šancovej a Žilinskej v pokračovaním naKarpatskú ulicu, kde som chodil na základnú a až na Kolibu stála tehlová budova YMKY, postavená takisto za prvej ČSR, po vojne sa stala dočasne sídlom Čs. zväzu mládeže, bolo tam aj kino Dukla, kde sme v mladosti strávili veľa času a keďže sme tých peňazí nemali nikdy nazvyš, za najlacnejšie lístky sme sedávali v prvých laviciach a potom nás boleli krky od toho ako sme vykrúcali hlavy, aby sme ako tak videli na plátno. YMKA bola takým nepísaným centrom stretávania sa dospievajúcej mládeže. Našli sa medzi nami aj divoši, čo si zo zákonov nerobili problém a preto bola Ymka aj v neustálej pozornosti SNB a zelený Anton bolo v okolí Ymky vídavať často. Naču časť mal na starosti vtedy policajt okskár, ktorý vedel o každom všetko a pred ktorým sme sa doslova skrývali, lebo mal vždy pre nás iba upozornenia a rady, ktoré sme neradi aj od rodičov prijímali. Nikdy nezbudnem na bonvivána Jula Satinského, ktorý sa mi zo známych osobností najviac podával, pretože bol silne ľudský a ako on hovorieval človečenský- “ Človečina tu smrdí “ , hovorieval, no dnes sa tá človečina a ľudskosť akosi nenosí. Jeho knižku “ Chlapci z Dunajskej ulice “ som už prečítal veľakrát, bola pre mňa a moje zážitky z mladosti a života silným zážitkom a aj vďaka nej si často pripomínam nielen starú dobrú Bratislavu, ale aj to všetko, čo som dobrého v tomto meste zažil. Keď mesto začalo ustupovať developerom a začala sa meniť panoráma Bratislavy, už to nebolo moje mesto, už to neboli moje spomienky. Keď som raz musel na dôležité stretnutie s mojim dlhoročným priateľom navštíviť novú štvrť pri budove Slovenského národného divadla, bol som sklamaný. Urbanistom, stavbárom a developerom sa síce podarilo zrevitalizovať územie bývalej Apolky a vytvoriť čosi moderné, čo sa dnes nosí, ale ja som nebol nadšený. Mladým ľuďom, očarených supermodernou, zdigitalizovanou, skomercionalizovanou dobou je táto časť Bratislavy akoby raj na zemi. Nezamýšľajú sa nad tým, čo bolo pred tým, nezaujíma ich história, ale iba prítomnosť. Možno bola kedysi taká aj naša generácia, keď sme radi vítali akékoľvek novosti, možno je to iba stárnutím, v každom prípade, kto nepozná či aj nechce poznať vlastnú históriu, je prinútený znova ju prežiť. V prenesenom slova zmysle – celkom rád by som ešte aspoň raz chcel prežiť to, čo som v starej dobrej Bratislave prežil.

Spomienky blednú, no ak sú príjemné a je na čo spomínať, potom nevyblednú nikdy. Hovorí sa, že kto často spomína, rýchlejšie starne, kašlem na to, ja rád spomínam, hádam ma ten parkinson nechá ešte dlho na pokoji.