Apokalypsa zodpovednosti …

Svet akoby sa zbláznil. Ak vynecháme vojnu na Balkáne v bývalej Juhoslávii, tak od konca II. sv. vojny ubehlo takmer 77 rokov a ľudstvo sa nijak z hrôz vojen nepoučilo. Vojny rozpútavajú vrcholní predstavitelia zúčastnených krajín na ozbrojenom konflikte, obyčajní ľudia sú potom iba obeťami v podobe náplne do kanónov. TV obrázky z vojny na Ukrajine sú toho dôkazom – zmarené životy vojakov na oboch stranách, civilné obete vrátane detí na strane obrancov vlasti spolu so zničenými mestami, ktoré sa postupne menia na mesačnú krajinu. A aby toho nebolo dosť, milióny utečencov pred hrôzami vojny. Kto za to môže ? Kto je za to zodpovedný ? Ako takmer vždy, za rozpútaním akejkoľvek vojny je ľudská hlúposť. Podľa Machiaveliho je mier prípravou na vojnu. Ak bol aspoň u nás v Európe 77 rokov kľud zbraní, tak potom môžeme čakať na Ukrajine skutočne veľký, dlhotrvajúci ozbrojený konflikt. No obyčajní ľudia a hlavne tí trpiaci vojnou od tých zodpovedných očakávajú niečo iné – vrcholnú zodpovednosť zodpovedných, tzn. diplomatické riešenie a ukončenie vojnových útrap. Avizované stretnutie ministrov zahraničných vecí Ukrajiny a Ruskej federácie by malo priniesť tú očakávanú nádej všetkých, ktorí súcitia s napadnutou krajinou a jej ľuďmi. V každej vojne sa umiera a obyčajní ľudia nemajú chuť umierať za fatamorgánu Putina o obnovení Sovietskeho zväzu. Je popritom paradoxom, že Putin považuje Ukrajincov za Rusov, ale to mu nebráni viesť proti nim nespravodlivú vojnu, ničiť ich životy a majetky.

Stefan Zweig napísal o útrapách počas I. sv. vojny román “ Na západe nič nové „, Erich Maria Remarque o útrapách II. sv. vojny román “ Traja kamaráti “ a Joseph Heller román “ Hlava XXII „. Jedno však majú spoločné – sú to silné protivojnové romány, ktoré poukazujú svojim obsahom a odkazom zároveň na nezmyselnosť vojen, keďže v nich zomierajú a sú zmrzačované ľudské bytosti, ktoré by ešte chceli dlho žiť. Ako dejiny dokazujú, v pozadí každej vojny sú ekonomické a zištné záujmy, motivované snahou o získanie kontroly nad dobytou krajinou, jej prírodnými a ľudskými zdrojmi. Nie inak je to aj s vojnou na Ukrajine. Vojna na Ukrajine je vrcholne nespravodlivá, ničenie ľudských životov, mrzačenie ľudí a zničenie ich obydlí je to, čo ich núti utekať do bezpečia. Neviem načo bude Putinovi totálne zničená krajina a krajina bez ľudí. Tu sa u akéhokoľvek človeka – humanistu priam rozum zastavuje. Ruská agresia voči Ukrajine sa nedá ničím ospravedlniť aj keď mám ako slavian a priaznivec Všeslovanstva veľmi blízky vzťah k ruským ľuďom.

Netreba však zabúdať aj na záujmy tretej strany, zatiaľ akoby v úzadí – organizácie NATO na čele s USA. Hlavne o USA by sme si nemali robiť žiadne ilúzie, keďže udalosti týchto dní postupne odhaľujú ich záujem predávať ich skvapalnený plyn a to nielen do Európy, ale ako sa ukazuje aj do Číny. Rusko im v tom prekáža a silne konkuruje a teda je to boj dvoch kohútov na jednom hnojisku. Zbytočne je aj pripomínať, že ten americký je nepomerne drahší. Rôzne analýzy dokazujú, že aj keby Európa zmobilizovala všetky alternatívne druhy na výrobu energie, tak by to pokrylo iba 30 % jej spotreby a teda zbytok musia nahradzovať dodávky plynu a ropy zo zahraničia. Ruský plyn a ropa sú najlacnejšie a my, ale aj Bulharsko sú naich dodávky životne naviazané. Okrem toho USS steel v Košiciach by bez dodávok železnej rudy a uhlia z Krivého Rohu na Ukrajine muselo ukončiť svoju výrobu železa a ocele. Rečičky Hegera, Mikloša a prezidentky o tom, že je potrebné odpojiť sa od závislosti od prírodných zdrojov Ruska a tak zvýšiť tlak formou sankcií na Rusko sú úplne mimo reality. Pokiaľ nebude mať naša krajina reálnu možnosť napojiť sa na iné prírodné zdroje, sú snahy niektorých našich nezodpovedne zodpovedných iba práskanie bičom do prázdna.

Na hraničných priechodoch už pomaly nastáva stav nezvládnutelnosti. Dobrovoľníci aj cez ich veľkú snahu pomáhať sú už na pokraji svojich síl. Samosprávy krajov Prešov a Košice apelujú na štát, aby im účinnejšie pomáhal, čo zatiaľ z nepochopiteľných dôvodov nerobí. Zaznamenal som iba verbálne oznámenie Matoviča, že prijímanie utečencov bude štát stáť jedu dve miliardy Eur, no ani kraje, ani okresy či obce zatiaľ nevideli ani cent. Utečencom treba pomáhať, sú obeťami nevyprovokovanej vojny, ale dobrovoľníci, vojaci a hasiči všetko nezvládnu. Pomoc prichádza z Česka, aj V. B. prisľúbila tisíc vojakov na humanitárnu pomoc. No ak sa začne valiť na nás zrejme predpokladaný hlavný nápor utečencov ak sa nedosiahne nejaký dohovor o ukončení vojny, tak celý náš štátny aj samosprávny systém skolabuje ak by k nám malo prísť prinajmenšom také množstvo utečencov ako do Poľska, sme malá krajina. Tu by mala účinne pomáhať EÚ a EK, ale nepomáha, tých 800 miliónov Eur, ktoré plánuje dať na pomoc zvládania utečeneckej krízy je ako napľutie do mora. Ľuďom v núdzi a ak sú ohrozené ich životy treba pomáhať, ale nie živelne. Ukazuje sa ako bytostne chýba Slovensku a to v prvom rade našej armáde organizácia, ktorá by takéto úlohy s bravúrou zvládala – Národná garda !

Koronavírus je ako sa zdá aspoň sezónne na ústupe, takže by sa koaličná vláda mohla konečne zaujímať aj o svojich občanov a ich každodenné problémy ako výjsť s peniazmi, keď sa neúprosne blíži cunami zdražovania nebývalých rozmerov. Inflácia sa pohybuje okolo 8 % ale veľmi málo sa valorizujú platy štátnych zamestnancov a v neposledom rade dôchodcom, ktorí sú už na hrane toho ako vlastne prežiť. A to nehovorím o veľkej armáde tých najchudobnejších takmer až 800 tisíc ľudí na pokraji chudoby. Pozrel som si na internete príhovor ekonóma Petra Stańěka o súčasnej ekonomickej a finančnej situáciu v našej krajine. Pána Staněka pokladám spolu s pánom Karpišom za veľmi schopných ekonómov už aj preto, že nedokážu verejnosť zavádzať a klamať a ich úsudky sú časom vždy potvrdené ako správne. Zodpovední však takýchto hlásateľov pravdy dôsledne trvale ignorujú, pretože im to akosi nehrá do karát. Podľa pána Staněka inflásai bude naďalej rásť a môže do konca roka dosiahnuť aj 15 – 20 % a podobne sa to týka aj zvyšovania úrokov v bankách. Je predpokladané aj obmedzovanie výroby automobilov, čo je nosnou časťou našej ekonomiky a exportu na základe chýbajúcich komponentov a dielov na výrobu a klesajúceho odbytu, čo zapríčiní hromadné prepúšťanie. Ľudia sa prepadnú ešte do väčšej chudoby ako doteraz. Neviem o ničom, ako by si vládna koalícia s prepadom financi a ekonomiky mohla vládna koalícia poradiť. A vláda ani vládni poslanci v parlamente zanovito mlčia a o adekvátnej pomoci ľuďom ani vidu ani slychu. To, čo pripravuje Matovič nie je nič iné ako hókus pokus vymyslieť ďalší perpetuum mobile – dať akýsi preddavok vo výške 50 % dôchodcom z údajného 13. dôchodku, ktorý je vlastne iba akási žobračenka na spôsob sociálnej dávky ešte pre letom. Ak sa ľudia dokázali zjednotiť pri pomoci utečencom z Ukrajiny, ich ožobračovanie koaličnou vládou až do nemoty nemá väčší dôvod. Sýty lačnému neverí, vysokí štátni úradníci a vysokí verejní funkcionári vzhľadom na ich vysoké platy nemajú pocit chudoby a každodenných starostí ako prežiť ďalší deň. Obyčajní, slušní a dobrí ľudia sa asi zobudia až vtedy, ak budú musieť hrýzť namiesto chleba trávu. Prezidentka stále apeluje na verejnosť aby sa zjednotila v úsilí o prekonanie ťažkostí spojené s pandémiou a utečeneckou krízou. V tom druhom prípade sa ľudia zjednocovali aj bez jej výzvy, v tom prvom prípade jej však uchádza realita, rozdelenie spoločnosti spôsobili nezmyselné konania zodpovedných pri celoplošnom testovaní a nezvládnutí organizácie očkovania. No prezidentka je mimo reality aj v tom, ako koalícia trvale ignoruje názory ľudí na vnútropolitické a zahraničnopolitické dianie, keď sú ľudia pravidelne proti opatreniam vládnej moci v prípade obrannej zmluvy a ex offo aj proti ďalšiemu pôsobeniu koalície, vyjadrené v zmarenom referende o skrátení volebného obdobia a za predčasné voľby. Raz táto neoliberálna, amatérska a vrcholne neschopná vláda skončí a stále preto v sebe chovám nádej, že potom bude lepšie. No aj to za predpokladu, že vojna sa na Ukrajine skoro ukončí. Hovorí sa, že vojna je vôl.

Zdes radio Maskva, daragije slušáteli, stoľka búdet na Ukrajíne borba za mir, što neostánet kámeň na kámeni.