Po celú existenciu ľudstva sa ľudia či jednotlivci alebo väčšie skupiny, či celé národy sa vo všeobecnosti vždy snažili nejakým spôsobom uľahčiť svoju krátku životnú púť tým, že sa rozhodli či evolučne alebo niekedy aj revolučne uzákoniť také pravidlá, ktoré by ich posúvali svojim obsahom a vplyvom na akékoľvek ľudské spoločnosti vždy k väčšej humanite – ľudskosti. Nie vždy sa im to aj napriek snahe vtedajších intelektuálnych elít hlavne z radov filozofov aj darilo. Akákoľvek iniciatíva v tomto smere však so železnou pravidelnosťou posúvala ľudskú spoločnosť k vyšším cieľom. No nie vždy a u všetkých sa takéto možno pre nich až príliš prevratných zmien darilo vtedy ak tomu bránili mocní takéto smelé myšlienky aj pretaviť v skutočnosť. Výpočet takýchto ťažkých bojov s až prílišným konzervatizmom v myslení ľudí a s bojom proti vládnucej moci by bol až astronomicky veľký a kto je len trochu oboznámený s históriou ľudstva mi dá za pravdu. Tieto veľké prekážky na ceste k vyššej humanite boli vždy a ešte aj v dnešnej dobe sú stále brzdou pokroku akejkoľvek civilizovanej spoločnosti, ktorá má vysoké ambície presadzovať demokratické princípy ako pravdu, slobodu, spravodlivosť, právo všeobecne a v tomto segmente hlavne ľudské práva. Popritom ak sa potiera pravda a uprednostňuje sa v spoločenskom a politickom živote iba klamstvo, pretvárka či polopravdy, nikdy sa ľudia nedočkajú či už globálne alebo lokálne lepšieho života v dostatku a bezpečí. Určite aj ideológia liberalizmu má takéto vysoké humánne ciele, avšak chyba lávky je v tom, že mocným tohto sveta zároveň svojim obsahom prekáža a preto s všemožne snažia túto ideológiu pretaviť podľa vlastných predstáv k tomu, aby výlučne a v skreslenej podobe vyhovovala ich mocenským a zištným cieľom. Tak je to hlavne v prípade chápania slobody jednotlivca, keď táto ideológia pomaly stavia takéto chápanie slobody nad všetky cirkevné a svetské zákony, keď chápanie súčasného liberalizmu predstavuje takto slobodu jednotlivca a úplne neguje fakt, že ho táto ideológia mení nenápadne na nemysliace indivíduum, ktoré by malo bezmyšlienkovite plniť to, čo táto ideológia považuje za správne – globalizáciu spoločnosti, zmiešavanie kultúr, dehonestácia vlastného jazyka, dovtedajšieho spôsobu života, zvykov a tradičného vierovyznania a to v Európe hlavne v podobe C – M tradícií, kde za hlavné náboženstvá boli desiatky storočí považovaná hlavne rímsko – katolícka viera, evanielicka viera, grécko – katolícka viera či pravoslávna viera, ktoré boli po celé stáročia hlavnými nositeľmi aj rodných jazykov v krajinách kde pôsobili. S masívnym príchodom utečencov a moderných technológií sa dovtedy väčšinový pomer pôvodných náboženstiev dokonale nástupom neoliberalizmu zmenil tak, že sa islamizmus pomaly začína presadzovať ako takmer najrozšírenejšie náboženstvo nielen v Európe, ale i mimo nej. Kto a prečo má niekto na tom taký eminentný záujem pre tých sčítanejších asi ani nie je veľkou záhadou : takýmito počinmi má niekto či niečo záujem postupne zdevastovať všetky životné hodnoty, ktoré si pôvodné obyvateľstvo zachovávalo po dlhé stáročia a tak rozkúskovať a postupne zničiť všetky pôvodné kultúry a náboženstvá v Európe a nastoliť tak akýsi nový poriadok, ktorý by mocným tohto sveta umožnil svet lepšie ovládať. Aj tu ako aj v mnohom inom platí to príslovečné Cézarovské : “ Rozdeľuj a panuj „. To neoddeliteľne súvisí hlavne so správnym pochopením slobody jednotlivca, keď naproti tomu čo hlása liberalizmus / takmer neobmedzená sloboda jednotlivca, ktorá pre existenciu zákonov ani nie je možná / sčítanejší ľudia, ktorých náboženské a vlastenecké presvedčenie takéto prirovnanie chápu skôr ako slobodu jednotlivca v tom, že ak žije v dostatku a bezpečí, môže sa aj slobodne rozhodovať, čo je asi tým najvyšším princípom ľudského bytia, keďže nie je závislý na ničom a nikom. Dnešným vyznavačom liberalizmu a teda ani tým, čo vyznávajú neoliberalizmus takáto obrovská maličkosť im akosi uchádza a to aj za situácie, či to robia vedomo, alebo aj nevedomo.
Čínski kapitalistickí komunisti včas oprášili učenie veľkého mysliteľa, politika, štátnika a človeka, ktorému bolo všetko ľudské bytostne blízke a ktorý žil prd niekoľkými storočiami pred naším letopočtom – Konfucia. Celé desaťročia bol v ľudovej Číne prísne zakázaný a jeho oživenie prišlo až v čase, keď sa Čína ťažko zotavovala s Mao Ce Tungovými chymérami o Veľkom skoku ako dobehnúť vyspelé svetové krajiny, či v podobe Kultúrnej revolúcie, keď Červené gardy pod vplyvom zvrátenej ideológie ničili všetky kultúrne pamiatky a ľudí hnali do masových pracovných táborov hlavne ako pomoc vidieku, keď hrozil štátu obrovský hladomor. Nič však nepomohlo Číne tak, ako keď čínski komunisti konečne pochopili, že je potrebné dať ľuďom to, po čom túžia, ukázať im zmysluplné konanie, ktoré ako jediné môže tejto obrovskej krajine pomôcť. A stalom sa. Od chvíle, kedy samohlo učenie Konfucia naplno rozvíjať aj začali ľudia plne chápať jeho obsah a vlastné konanie na rozvoji krajiny. Ak sme v dobe Mao Ce Tunga boli vtedy ďsleko rozvinutejšou krajinou, dnes je to žiaľ naopak.
Učenie Konfucia ma už pre časom veľmi motivovalo v mojom osobnom života a spolu s mojou hlbokou vierou v nášho Pána Ježiša Krista mi diktuje to, aby som sa stal lepším človekom, lebo ak chceme zmeniť našu prekrásnu krajinu v niečo lepšie, zmysluplnejšie, kde budeme všetci žiť v dostatku a bezpečí, musíme sa v prvom rade zmeniť my všetci a to sa nepodarí ak nebudeme žiť v pravde, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou na ceste ku skutočnej demokracii, ku skutočnej slobode, ku skutočnému právnemu štátu, ku skutočnému štátu, kde budú všetci žiť šťastne. Mnohé z učenia konfuciunizmu som vzal za svoje a často sa v rôznych formách objavuje aj v textoch na stránkach mojich blogov. Nie každý má odvahu postaviť sa pred zrkadlo a priznať si, že by mohol byť aj lepším človekom, nie často sme aj ochotný tzv. vstúpiť do seba a už vôbec nie si radi priznávame, že pravda oči kole, že pravda je bolestná práve preto, že je to čistá pravda. Bez život v pravde nebude ani nikdy možný šťastný život kohokoľvek aj keď pripúšťam, že niekedy je aj klamstvo potrebné ak konáme v mene dobra.
Celá debata | RSS tejto debaty