Nie sme žiadny pupok sveta, naša krajina je plochou i významovo malá, ale zato prekrásna, ľudia sú skromní a pracovití, no cez to všetko mali veľkí susedia veľký záujem o jej podrobenie. Dialo sa to v minulosti a deje sa to aj dnes aj keď v sofistikovanejších formách. Naši predkovia už od polovice XVI. storočia odhodlane odolávali maďarzácii, keď boli Maďari vytláčaní expanziou Osmanskej ríše smerom na sever a podrobili si Hornú zem / Felvídek /. Keď sa stala Budapešť sídlom osmanského pašu, stala sa vtedajšia Bratislava na dlhú dobu hlavným mestom Uhorska v rámci Rakúsko – Uhorskej monarchie. Z obdobia uhorsko – poľsko – tatárskych a osmanských vojen pochádza aj dlhoročné priateľstvo medzi Maďarmi a Poliakmi, čo je možno na prvý pohľad nelogické u Poliakov pôvodom Slovanov. No v poslednej dobe sa toto priateľstvo akosi rúca, keďže sa Poliaci a Maďari rozchádzajú v pohľade na vojnu na Ukrajine. Ale späť k našej krajine a ťažko skúšanému ľudu. Vďaka silnej viere našich predkov a tomu, že nikdy neprestali dúfať v národne oslobodenie, keďže boli účastníkmi mnohých vzbúr proti vrchnosti, si ubránili napriek silnej maďarizácii právo celebrovať omše v rodnom slovenskom jazyku a vďaka našim prvým vzdelancom z radov evanielikov, potomkov evanjelických kňazov, ktorí sa mohli ženiť vznikala postupne naša prvá vzdelaná vrstva a z ich radov sa stali aj odhodlaní a hlboko presvedčení národovci, ktorí všetkými možnými spôsobmi dokázali tiež udržiavať v pospolitom ľude slovenské národné povedomie. Stálo to mnoho obetí, odriekania i pobytov v žalároch vtedajšej monarchie a mená ako Bernolák, Hollý, Hurban, Štúr, Mojzes, či Andrej Hlinka sa natrvalo zapísali nielen do histórie ako neohrození bojovníci za práva pospolitého slovenského ľudu, ale aj za právo na vlastný rodný a spisovný jazyk a na vlastnú štátnosť. Odveké snahy slovenského národa na vlastnú štátnosť boli nakrátko, na dobu 6 rokov počas II. sv. vojny uskutočnené pod kuratelou Veľkonemeckej ríše po rozpade prvej ČSR 14. marca 1939 vyhlásením Slovenského snemu a vyvrcholili Vyhláseném zvrchovanosti SR 17. júla 1992 schválením uznesenia poslancami SNR. Nasledovalo rozdelenie spoločného štátu, žiaľ nedemokratickým spôsobom, pretože sa neuskutočnilo referendom ale iba hlasovaním vo Federálnom zhromaždení. Je paradoxom, že niektorí poslanci ako Dostál či Osuský, tvrdí zástancovia čechoslovakizmu dnes bez hanby a studu vysedávajú za naše peniaze v NR SR, ba čo viac za stranu SAS, ktorá je v parlamente hlavným nositeľom ideológie neoliberalizmu. Dnes akoby sme rýchlo zabúdali na našu minulosť, na naše korene, na to, čo pre nás vybojovali naši predkovia, na dedičstvo našich otcov a matiek a to sa týka najme našej mladej generácie, ktorá takéto dejinné epochy a zvraty, významné aj pre našu budúcnosť absolútne ignoruje a naopak poľahky, takmer bez akéhokoľvek odporu prijíma módne vývojové smery v podobe liberálnej demokracie. A sme u koreňa veci, kde hľadať príčiny toho, že sa dnes nachádzame v priam bezvýchodiskovej situácii, keď sa okrem hromy straty vlastnej štátnosti, postavenej na národnom charaktere stretávame aj s celkovým úpadkom našej krajiny a bezprecedentného ožobračovania ľudí v nej žijúcich. Ak by sme sa mali dopracovať k dôsledkom takéhoto stavu, rovnica je iba o dvoch známych neznámych : absolútny nedostatok výchovy mladej generácie v rodinách a na školách k láske k rodnej zemi, k vlasti a k vlastnej histórii a absolútna neschopnosť terajšej vlády viesť našu krajinu tak, aby bola ekonomicky silná, sebestačná vo všetkých ukazateľoch a priaznivo naklonená k potrebám a žiadostiam ľudí, postihnutých nielen pandémiou, ale aj existenčne novou vlnou ekonomickej recesie. Nie čudo, že nám známa rejtingová spoločnosť opäť znížila hodnotenie z pozitívneho na negatívny výhľad vo vývoji našej ekonomiky. Nie je ďaleko doba, keď aj na úrovni EÚ bude platiť heslo – zachráň sa kto môžeš, keďže nepremyslenými sankčnými opatreniami voči Rusku si vlastne kopeme všetky členské štáty vlastný hrob ak nám Rusi priškrtia alebo úplne zatvoria kohútiky ropy a plynu, na čom sme nielen my závislí. Dovoz skvapalneného plynu z USA, či menej energeticky výnosných fosílnych surovín z iných krajín nie je nielen pre nás ale aj pre celú EÚ krokom do ničoty a to aj za situácie, keď by sa maximálne použili aj všetky alternatívne, tzv. zelené energie, ktoré ale dokážu pokryť iba cca 30 % spotreby EÚ. Takže budeme v zime mrznúť ?! Nielen našu krajinu, ale aj takmer celý svet sužujú toto leto obrovské suchá, katastrofálny nedostatok vody a vysoké, už takmer aj neznesiteľné teploty, čo vysávajú život so všetkého živého. Vedci toto predpovedali niekedy okolo roku 2050 a máme to tu už dnes.
Honba za vysokými ziskami a bezpríkladná industrializácia, zameraná hlavne na výrobu prehnane drahých plechových krabíc s kolesami, stále sa rozširujúcu výrobu predmetov potrebných pre IT a digitalizáciu, robotizáciu a automatizáciu bezhranične drancuje prírodné a nerastné zdroje našej planéty a to až do takej miery, že je ohrozená nielen existencia ľudstva ale aj všetkého živého na zemi. U nás až do takej miery, že to už hraničí so zdravým rozumom, keď sme priviedli ešte jednu automobilku, takže plochy pre pestovanie obilnín a iných plodín postupne nahradzujú výrobne haly a haly pre zásobovanie.
Blížia sa komunálne voľby, taktika politických strán sa však nemení, morálka ustupuje účelu a predvolebné spojenia rôznorodých ideológií bude zas robiť prím pred tým, čo je pre ľudí prospešné. Vývojový smer v podobe veľkého prírastku nezávislých kandidátov je pozitívny počin, avšak ak sú takíto kandidáti podporovaní politickými stranami je ich nezávislosť pochybná. To, že sa stále znižuje počet kandidátov z politických strán je však vysokým pozitívom a prísľubom voličom, že sa stane komunálna politika prospešná ľuďom. Je len na škodu nás všetkých, že politické strany nemajú záujem meniť volebný zákon do NR SR a zosúladiť ho so znením Ústavy SR a zmeniť jeden volebný obvod na viacero. Budovanie demokracie by to posunulo veľký kus dopredu.
Nie som veľkým optimistom, že by pripravované referendum mohlo mať úspech. Vládni politici na čele s Čaputovou urobia všetko, aby ho opätovne zmarili, k čomu napomáha aj to, že má referendum opäť dve otázky, z čoho tá prvá o páde vlády je jasným kandidátom na jej spochybňovanie.
My všetci, ktorí si neprajeme liberálnu demokraciu a súčasnú neoliberálnu vládu máme poslednú príležitosť buď v referende, alebo pri najbližších parlamentných voľbách skutočne poslednú príležitosť na záchranu toho, v čo veríme, v skutočnú demokraciu – vládu ľudu.