Na prvý pohľad by sa aj mohlo mnohým zdať, že tí, čo sa označujú z demokratov sú skutočnými propagátormi a realizátormi demokracie. No iba na prvý pohľad. Ak by takými boli, potom by aspoň niekde vo svete vládla demokracia – vláda ľudu, no nie je tomu tak. Označenie “ demokrati “ je iba akýmsi do ružova namaľovaným ochranným štítom, ktorý má zbalamutiť ľudí, aby sa mylne domnievali, že “ demokratom “ nejde o nič iné, iba o blaho ľudí. Demokracia v sebe však nosí čosi, čo sa nedá iba tak poľahky napodobniť jej plagiátorstvom. Je to trvalý odkaz jej zakladateľov z čias vlády mestských štátov Sparty a Athén v starobylom Grécku – otca demokracie Kleisthnénesa, athénskeho štátnika, zákonodarca a reformátora, ako aj jeho nasledovateľov, Platóna a Sokratesa, keď sa vlastne uplatňovala priama demokracia – začiatok tzv. athénskej demokracie ako ideál vlády ľudu. Je príznačné a smutné zároveň, že od doby 590 rokov pred Kristom, v čase Solónových reforiem sa takýto ideál – vláda ľudu nepresadila do dnešných čias nikde na svete. Kto tomu všemožne bráni sú politici sami a systém, ktorý dodnes uplatňujú len ako nejakú nálepku demokracie – diktatúru politických strán, partokraciu. Ľudia by mali byť priamo volení do zastupiteľských zborov a teda by sa aj priamo zodpovedali za svoje skutky svojim voličom. No namiesto toho, aby sa naplno mohlo povedať o akýchkoľvek voľbách, že sú slobodné, priame a teda skutočne demokratické ako o tom vypovedá aj Medzinárodná charta ľudských práv a slobôd máme nielen u nás iba akýsi hybrid demokracie – síce parlamentnú, ale iba zastupiteľskú demokraciu, keďže volíme svojich zástupcov cez politické nominácie politických subjektov. Za vlády Mečiara sa prostredníctvom autorov našej prvej Ústavy SR síce znenie spomínanej Charty ľudských práv a slobôd o voľbách dostalo do jej obsahu, avšak politici šikovne vo volebnom zákone pri voľbách do NR SR vypustili klauzulu o priamych voľbách a ponechali priamu voľbu iba pri voľbách do obecných zastupiteľstiev a samosprávnych krajov, keďže sa pri riadení obcí a krajov nerozhoduje o riadení štátu a podielu na moci. Je pritom zaujímavé, že aj keď tzv. “ demokrati “ často vykrikujú o tom, že volebný zákon zmenia, od čias Mečiarových vlád to dodnes neurobili, dobre vedia prečo, bola by to ich politická smrť. Demokraciu si pomaly každý vysvetľuje po svojom. Niektorým postačuje, že môžu slobodne cestovať, niektorým, že sa môžu slobodne zhromažďovať, no často sa stretávam s názorom, že demokracia je vlastne to, že sa môžeme slobodne vyjadrovať. No demokracia je širší pojem a horeuvedené atribúty sú iba jej čiastkovým a teda iba povrchným vyjadrením jej obsahu. Demokraciu možno považovať za reálnu iba ak sa v spoločnosti realizuje vláda ľudu – priama účasť ľudu na riadení štátu a nie sprostredkovane cez zástupcov politických subjektov. Demokracia a jej hlavné atribúty sú – pravda, sloboda, právo, ľudské práva a spravodlivosť. Ak iba jeden z jej atribútov zlyháva, nemožno hovoriť o tom, že v spoločnosti existuje demokracia. S pojmom ako demokracia politici a nielen oni neustále šibrinkujú a snažia sa verejnosti predstierať, že vlastne už existuje a že oni sú vlastne jej realizátori, keďže neustále ľudí masírujú predstavami, že bojujú za ich práva a za to, aby sa mali lepšie, žili v dostatku a bezpečí. No realita je úplne iná, nielen u nás, ale i všade na svete, nech sa miestni politici a tzv. “ demokrati “ snažia akokoľvek, ľudia nežijú vo svojich krajinách tak, ako by si zaslúžili. A možno je to aj ich vina, pretože demokracia nie je iba o slobode, ale aj o zodpovednosti a tú ako sa javí, zatiaľ voľby čo voľby celkom ľahkomyseľne zhadzujú o svojich pliec a nechávajú ju na pleciach politikov, ktorí potom vcelku nezodpovedne bašujú a míňajú verejné finančné zdroje a uzurpujú moc iba pre svoje záujmy a nie pre záujem verejný – pre obyčajných, slušných a dobrých ľudí samotných. O demokracii a jej ohýbaní na svoj obraz s už veľa popísalo. Začalo to buržoáznou revolúciou vo Francúzsku v roku 1779, keď bola zvrhnutá monarchia a nastolená republika pod heslom – liberté, egalité, fraternité / sloboda, rovnosť, bratstvo /. Čo dnes zostalo z tohto hesla ?! Nie sme ani slobodní, ani rovní, ani nie sme voči sebe bratmi. Naopak, ľudskými právami a celkovo humanitou pohŕdame, svoje názory a postoje neriešime mierovými cestami, ale násilím a vojnami, ale do nemoty si budeme nahovárať, že sme “ demokrati “ a že sme obhájcami slobody a ľudských práv. Môžeme u nás a to nielen u nás hovoriť, že sa ľuďom vedie dobre a že žijú v bezpečí, že žijú v spravodlivom a právnom štáte ?! No určite nie. A nebude tomu tak ani v liberálmi vysnívanej tzv. “ liberálnej demokracii „, čo je už priam ab absurdum, keďže to v preklade vlastne znamená slobodnú vládu ľudu. Až do takýchto nezmyselností nás privádzajú autori tohto názvu z centrály EÚ. No sloboda je o niečom úplne inom. Ak má byť človek skutočne slobodný, musí to cítiť osobne a nie proklamačne. Slobodný môže byť človek iba ak sa môže slobodne rozhodovať bez akejkoľvek závislosti na čomkoľvek a komkoľvek a taká situácia nikde na svete ešte ani zďaleka nehrozí, pretože to nastane iba ak budú žiť ľudia v dostatku a bezpečí. Takže páni “ demokrati „, nestačí sa takto označovať, keďže k tomuto názvu vám postačuje označovať ostatných za nedemokratov, či dokonca fašistov. K tomu je potrebné o čosi viac – a to pracovať pre ľudí a bojovať za ich práva, tomu sa hovorí aj proľudová politika, opak toho je to, čo na ľuďoch uplatňuje súčasná neoliberálna vláda – bojuje proti vlastným ľuďom tým, že im v ťažkých chvíľach účinne nepomáha, ba priam naopak ich iba zbedačuje a ponižuje. Dokedy ?
Blázni a hlúpi sa mylne domnievajú, že sú chytrí a múdri, no tí chytrí a múdri veľmi dobre vedia kto je kto. Naši vládni politici nie sú hlúpi, ich hlúposť je ale v tom, že si myslia, že ľudia sú hlúpi. A to je ich bláznovstvo a hlúposť. Je len škoda, že si to, kto je blázon a hlúpi mnohí z nás stále ešte neuvedomujeme.