Imperiálne záujmy veľkých krajín ako USA a Rusko nenechávajú nikoho na pochybách, že sa ich budú chcieť uplatňovať bez ohľadu na bezpečnosť menších krajín. Už od vzniku človeka homo homo sapiens jeho vývoj sprevádzali rôzne ozbrojené konflikty a násilie ako také. Ich výpočet by bol ohromný a preto to nemá význam ani uvádzať nejako podrobnejšie. Od konca II.sv. vojny žila Európa v pomerne stabilnom mieri, ak nerátame v sedemdesiatych rokoch vojenský konflikt medzi dvoma členmi NATO, Gréckom a Tureckom o vplyv a časť územia na Cypre. V deväťdesiatych rokoch to boli neľútostné boje a aj genocída v Srebrenici v bývalej Juhoslávii, čo malo za následok jej rozpad na menšie štáty. Následkom Gorbačovskej glasnosti a perestrojky a po rokovaní v Rejkjavíku sa dohodli prezidenti USA a Ruska aj o rozpade Svetovej socialistickej sústavy, našťastie takisto bez násilia. Aj v bývalom ČSFR došlo k rozdeleniu spoločného štátu aj keď našťastie pokojnou cestou. V Európe boli prvorado v prípade Juhoslávie pozadí geopolitické záujmy niektorých dominantných štátov v Európe ako napríklad Nemecka, akoby podľa toho Cézarovského : “ Rozdeľuj a panuj. “ Ukrajina a veľká horúčka okolo nej je spôsobená hlavne z obavy Ruska o svoju bezpečnosť, keďže ho stále viac a viac zoviera obruč členských krajín NATO a ak by došlo k jej prijatiu do tejto organizácie, potom by zrejme Rusko postupovalo razantnejšie pri obhajovaní svojich záujmov. Hádam nik by nechcel mať v svojej blízkosti nejaké ozbrojené zoskupenie, ktoré by sa mohlo kedykoľvek aktivovať. To bol aj prípad konfliktu v šesťdesiatych rokoch v Berlíne a potom aj karibská kríza, keď sovieti dotiahli na Kubu rakety s doletom na územie USA. V druhomprípade svet dokonca ohrozovala aj nukleárna vojna. Našťastie mali Kennedy aj Chruščov dostatok rozumu a namiesto zbraní, čo mohli zničiť celý svet rokovali a dohodli sa tak, že USA ukončí blokádu Kuby a stiahne svoje rakety z územia Turecka a naopak sovieti stiahnu z Kuby svoje rakety.
Je skutočne zaujímavé, že nákup veľkého množstva obrnenej techniky za cca 1,7 mld. Eur pre našu armádu a toľko premieľaná obranná zmluva s USA prichádza v malom predstihu pred eskaláciou konfliktu geopolitických záujmov imperiálnych krajín USA a Ruska. Európa akosi ignoruje fakt, že jej názor na Krym a jeho pokojné obsadenie Ruskom je nejakou rozbuškou pre uplatňovanie regresov voči Rusku. Popritom sa ale zamlčuje fakt, že Krym bol vždy po vojnách s Tureckom Ruský a iba rozhodnutie Chruščova Krym pričlenili k Ukrajine. Iné je, že ak sa mal Krym aj vrátiť Rusku, mal by jeho obsadeniu neoznačených vojakov predchádzať plebiscit, ľudové hlasovanie o odlúčenia od Ukrajiny, čo sa však nestalo. Skutočnosť však ukázala, že obyvateľstvo Krymu sa aj v následnom hlasovaní v drvivej väčšine prihlásilo k Rusku. Obdobná situácia je aj v Donecku, kde je drvivá väčšina obyvateľstva ruskej národnosti a už dlhodobo usilujú o pričlenenie k Rusku. Situácia je tu ale patová, keďže ani jedna a ni druhá strana nejavia žiadne snahy o rokovanie a upokojenie situácie.
Rusko má plné právo robiť si na svojom území, čo len chce, ak má na to aj dôvody a že sa cíti ohrozené je viac ako jasné. Rusko má obrovskú armádu a najmodernejšie zbraňové systémy, bolo by pre neho hračkou zaútočiť na Ukrajinu a obsadiť ju, ale to nerobí, aspoň zatiaľ. Rusko má snahu o rokovanie aj keď jeho podmienky sú pre USA ťažko akceptovateľné, ale zároveň aj oprávnené. Celý svet a Európa najviac by však uvítala mierové riešenie, ktoré by vyplynulo z priaznivých výsledkov rokovania medzi oboma mocnosťami. Hádam každý rozumný človek na svete a nevynímajúc aj občanov zainteresovaných krajín na konflikte by to s radosťou uvítalo. Ako sa hovorí keď prehovorí múza, zbrane mlčia.
Je ťažko pochopiteľné, s akou vervou a nadšením presadzuje neoliberálna vláda obrannú zmluvu a obzvlášť dvaja, čo ju takpovediac “ prerokovali „, Naď a Korčok. Ich konanie veľmi pripomína vojenských jastrabov, ktorí sa chcú takto zapísať do dejín našej krajiny. Ak by ku konfliktu s Ruskom došlo, tak naopak by bola na ich rukách krv, slzy a smútok pozostalých. Jeden môj priateľ v týchto súvislostiach povedal : “ Treba ich vyhnať do prvých línií, nech okúsia, čo je to bolesť a zomieranie „.
Treba dúfať, že ako aj v mnohom v minulosti, keďže USA zvoláva aj Bezpečnostnú radu OSN dôjde u mocných tohto sveta k zdravému sedliackemu rozumu a Biden prestane napínať svaly, ktoré mu evidentne chýbajú a naopak Putin si dá niekoľko klikov a zhybov naviac a búrka v šerbli ustane. Celý svet na to čaká, že sa nakoniec dohodnú a prestanú rinčať zbraňami. Našou veľkou chybou bolo, že vstupom do NATO sme zopakovali chybu z minulosti, keď sme boli členmi WZ a mali sme zostať vojensky neutrálny ako Rakúsko, Švédsko či Fínsko, ktoré sú zároveň aj členmi EÚ. Mali by sme mať silnú armádu, ktorá by mohla brániť dostatočne brániť našu suverenitu a nezávislosť, lebo iba to je záruka toho, aby sme si mohli uchrániť hodnoty, ktoré vyznávame, ale zároveň bez členstva v NATO. Konflikt medzi Gréckom a Tureckom o vplyv na Cypre nenecháva hádam nikoho na pochybách, že sa to nemôže stať aj niekedy v budúcnosti a NATO neochánilo ani jedného ani druhého. Drísty o akomsi ochrannom dáždniku NATO sú potom iba rozprávkou pre deti. Už by sme nemali končene slúžiť cudzím záujmom a naopak sa naplno venovať problémom, ktoré čoraz viac a viac kvária našu spoločnosť a prestať sa hrať na niečo, na čo nemáme.
Je jedno také celkom poučné prirovnanie : “ Idú slon a mravec po moste. Keď tu mravec prehovorí – slon, ale dupeme, čo ?!